Peter Gregor je originálnou postavou súčasnej slovenskej literárnej scény. Individualista, ktorý si už dlhé roky drží svoj štýl: literárny i životný. Napokon, ťažko medzi nimi robiť striktnú čiaru. Básnik, dnes však najmä populárny aforista, patrí medzi kmeňových autorov rozhlasovej dramaturgie, pričom žiadna z jeho rozhlasových hier nejde pod latku kvality. A tá je nastavená poriadne vysoko. Svedčí o tom aj najnovšia Gregorova hra Interview, ktorej premiéra bolo vo zvyčajnom štvrtkovom termíne 30. júla na stanici Slovensko 1. Poslucháč, ktorý pozná autora hoci len z videnia a nedávno čítal rozsiahly rozhovor s ním v Literárnom týždenníku, sa pri počúvaní tejto hry iba ťažko ubráni dojmu, že text má silné autobiografické črty. Ide o životnú bilanciu starého umierajúceho básnika, ktorému pri tomto filozofickom úkone asistuje mladá novinárka, provokujúca svojimi otázkami (ide predsa o rozhovor pre noviny) jeho spomienky a úvahy. Ľahko plynúca konverzácia, rozdelená do niekoľkých blokov charakterizovaných vždy inou náladou, ktorú prináša postupujúci čas a klesajúca hladina vo fľaši alkoholu (v poradí rum, whisky, šampanské), dáva tušiť aspoň obrysy charakteru oboch účinkujúcich postáv. Výraznejší je, pochopiteľne, básnik Zongor, pristupujúci k životu, okolnostiam, ľuďom, no predovšetkým k sebe samému s iróniou, nadhľadom až cynizmom. Z jeho stručných replík, veľmi podobných Gregorovým publikovaným aforizmom, možno zrekonštruovať básnikovu životnú cestu, na ktorej sa mu nič ľudské nevyhlo. Mladučká, vari dvadsaťročná novinárka s príznačným priezviskom Milučká (nomen omen) tvorí tichú, pozornú poslucháčku básnikových výlevov, ktoré len miestami - keby mal rozhovor uviaznuť na plytčine mlčania - jemne provokuje, až sa napokon v jednej dramatickej scéne aj sama odhalí. Odhodiac masku suverenity, za ktorou sa skrýva citlivá, rozchodom so snúbencom zneistená dievčinka. Pravdaže, Interview sa neodohráva vo vzduchoprázdne, ale na presnom mieste - v básnikovom tmavom, zanedbanom byte, a v presnom čase - v súčasnosti, keď už poprevratové ilúzie vystriedalo rozčarovanie z nových pomerov a z neho vyplývajúca apatia. Ani kritika spoločnosti - bývalej i dnešnej - sa nedeje polopatisticky, len náznakovo, no o to účinnejšie. Vo filozofickej rovine hry by sme našli vari všetky dôležité témy - od postavenia umelca v spoločnosti až po smrť. Tá v čase rozhovoru už klopala na dvere, aby o pár dní zvíťazila nad "starým levom", ktorý sa z niekdajšieho úspešného lovca stáva bezmocnou obeťou. Pravda, ak sám neprispel k jej víťazstvu... Režisérovi Martinovi Kákošovi treba pripísať k dobru dve veci: adekvátny výber hlavných predstaviteľov a skromnosť, s akou sa utiahol do úzadia, aby dal naplno zaznieť Gregorovmu textu. Stano Dančiak a Anna Šišková boli rovnocennými partnermi (miestami súpermi) v zdanlivej konverzačke. Citlivo vystihli niekoľkonásobné zmeny nálady - od počiatočného nepriateľstva až po ľahkým erotizmom poznačené zblíženie - a nevtieravo vystavali zaujímavé portréty dvoch pozoruhodných bytostí, ktorých osudy sa aspoň na okamih preťali. Textu, ktorý vďaka svojej aforistickej povahe pôsobí po čase únavne (napokon, hra má nezvyčajne veľkú minutáž), najmä Dančiak výrazne pomohol. Svojím vycibreným interpretačným umením poľudštil hrdinu, ktorého predvádzanie, koketéria a samoľútosť by mohli vyvolať nesympatie. Dodajme, že dramaturgom hry bol Vlado Fišera, zvukovým majstrom štýlovo čistej nahrávky Ing. Peter Janík.

Autor: NINA HRADISKÁ (Autorka je publicistkou.)