"Pred tridsiatimi rokmi som stála za pultom obchodu s potravinami, kde som bola zamestnaná, keď som začula, ako sa medzi zákazníkmi šepká - práve zabili nejakého mladého Bonka," spomína sestra popradskej obete invázie z augusta `68, a vtom ju zaplavia slzy, pre ktoré iba s námahou prerývane hovorí, ako s matkou utekali do nemocnice overiť si skutočnosť, ktorej spočiatku neverili, ich Jožko predsa ráno odcestoval na týždňovku do Stropkova. Ibaže sa pred cestou zastavil v pekárni po bochník chleba, ktorý o pár minút skončil na dlažbe námestia pofŕkaný Jožkovou krvou. Jozef Bonk by mal teraz 49 rokov, akiste vlastnú rodinu a za sebou 30 rokov zmysluplného života, pripomínalo si včera popoludní popradské námestie deň, keď bolo treba závan slobody zadusiť príchodom vojsk piatich armád a hneď zrána zaodieť matky, sestry, manželky či priateľky do čierneho. Keď primátor Štefan Kubík odhalil mramorovú tabuľu s Jožkovým menom a dátumom násilnej smrti, odhalil aj stopy po tom, ako ju ešte v roku Jožkovej smrti na múre domu, kde sa tragédia stala, rozbilo kladivo manipulátora pravdy. Tridsať rokov ju potom opatrovala Jožkova matka, a pretože dom, na ktorom bola umiestnená, už nestojí, zvolili Popradčania za miesto piety náprotivný oporný múr Kostola svätého Egídia, frekventovaný priestor, v ktorom tabuľa vypovedá nie tridsaťročnú, ale večnú pravdu. Ani nie sto metrov od miesta, kde z reproduktorov spieval Karel Kryl, pred popradským Priorom sa ozývala ľudová hudba a po nej Sergej Kozlík vychvaľoval makroekonomické úspechy. Po prvých vetách sa vzdal. Upískané námestie - aspoň včera - považovalo míting HZDS za nepatričný.