Toto je rozprávka pre chlapca, ktorým som raz bol. Poď ku mne, chlapče, aspoň dnes ma zober na milosť. Porozprávam ti všetko, čo si pamätám z tých čias, keď som bol ešte tebou a ty si bol mnou. V to ráno nás zobudil plač. Mamy občas plačú kvôli takým nepodstatným veciam: kvôli otcovej výplate, kvôli prvému rande dcéry, kvôli tomu, že syn príde prvý raz domov až nadránom. Ale teraz mama plakala akosi inak. Možno prvý raz v živote naozaj. A potom ťa poslala, chlapče, ktorým som raz bol, do obchodu. Stál si v nekonečných radoch na potraviny. Vtedy si zistil, že v živote je iba niekoľko vecí najdôležitejších. Kupoval sa najmä chlieb a soľ. Vtedy si už dávno vedel, že nás obsadili cudzie vojská. Ale vtedy si sa dozvedel o sebe a o svete ešte veľa iných vecí. Napríklad to, že okrem toho, že si synom svojich rodičov, že si brat svojej sestry, si ešte aj kúsoček národa. Vtedy si si prvýkrát uvedomil, že vojna môže byť aj bez vojny a že na chleba sa niekedy musí stáť celé hodiny. Na ulici sa rozprávali päťroční šraci: Bude vojna, lebo plisli okukanti. A ty si im vysvetľoval z nadhľadu svojich trinástich rokov, že sa nehovorí okukanti, ale okupanti. Ale nie, namietali zasrani. Sú to okukanti, lebo tu okukujú. Stál si v tom dlhom rade na chlieb a videl si

v diaľke pohybovať sa tanky. Boli malé a smiešne a nemotorné. Ako komické kovové chrobáky, ktoré sa šplhajú po steble. A ľudia sa pozerali na ten železný hmyz a zatínali päste a z očí im tiekli slzy. A potom si sa zatvoril, chlapče, ktorým som raz bol, do detskej izby, ktorú si vo vašom dvojizbovom byte nikdy nemal a urobil si takú smiešnu a zbytočnú vec. Pred seba si si dal noviny zo včerajšieho dňa a obkreslil si tvár prezidenta štátu. Zrazu si si prenikavo uvedomil, že je to tvoj prezident a štát je tiež tvoj. Možno si sa vtedy sám pred sebou stal dospelým. Neumelo si nakreslil obrázok starého muža, vyfarbil si ho a zavesil na sklené dvere činžiaku na Baníckej ulici 25. Ľudia chodili okolo portrétu prezidenta a nebolo k tomu čo vysvetľovať. A potom bol odstránený nielen tvoj detský obrázok, ale aj oficiálne portréty z tried, do ktorých si chodil. Fotografie sa nahradili inými, mená sa vymenili, ľudia sa odstránili a na ich miesto nastúpili iní. Slová stratili svoj pravý význam a nahradili sa iným. A ty si sa vtedy naučil niečo, čo sa nikdy nepísalo v tých nových dejepisoch, z ktorých si sa učil. Učebnice dejepisu možno píšu víťazi, ale dejiny tvoria porazení. Znelo to pateticky a falošne, ale ty si bol ešte taký malý a nedospelý, že si si mohol dovoliť vysloviť takúto veľkú pravdu. Ale vidím, že si už netrpezlivý, chlapec, ktorým som raz bol. Prepáč mi, rozprávkar má hovoriť príbehy pre iných, nie pre seba.