Pamätníci považujú prebudenie do dvadsiateho prvého augustového rána roku 1968 aj po tridsiatich rokoch za nezabudnuteľné. Ale ani tí, čo sa o ňom dočítali iba z dejepisu, nevedia, čo všetko nočnej more československého obyvateľstva predchádzalo. O prípravách vojenskej intervencie, i o tom, ako sa vyvíjali názory a postoje k nej v Politbyre Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, vie však oveľa viac jeden zo zasvätencov tohto čierneho roku našej novodobej histórie, vedecký pracovník Politologického kabinetu Slovenskej akadémie vied MICHAL ŠTEFANSKÝ, ktorý v rokoch 1990-1992 pracoval aj vo vládnej komisii pre analýzu rokov 1967-1972.

m Až po novembri `89 a páde železnej opony sa historikom a politológom naskytla príležitosť hlbšie načrieť do dovtedy tabuizovaných straníckych archívov z Kremľa. Čo prekvapujúce o príprave a priebehu okupácie Československa vojskami Varšavskej zmluvy obsahovali?

"Tí, čo sme pracovali vo vládnej komisii začiatkom deväťdesiatych rokov, sme získali možnosť pracovať nielen s archívnymi materiálmi niekdajšej sovietskej proveniencie, odovzdanými slovenským a českým odborníkom na základe medzištátnej dohody, ale i s dovtedy nepoznanými prameňmi bývalých straníckych archívov v Maďarsku, Poľsku, i bývalej NDR. Na ich podklade vlastne bolo možné analyzovať prípravu a priebeh augustovej intervencie, hoci nám dali k dispozícii iba selektovaný výber. Menej materiálov sme dostali k dispozícii o poaugustovej normalizácii a jej mechanizmoch. Chýbajú nám archívne svedectvá o tom, ako bola napríklad prepojená Stredná skupina sovietskych vojsk s takzvaným zdravým jadrom KSČ, s tými, ktorí chceli nastoliť prevrat robotnícko-roľníckou vládou, so skupinou takzvaných komunistov-internacionalistov, akú úlohu tu zohrali osobitní sovietski emisári Kuznecov a Pelše, ktorí do prelomu rokov 1968-69 predorávali pôdu normalizácii. Preto je aj dodnes mnoho vecí neobjasnených, lenže ruská strana nám ich v súčasnosti odmieta vydať a skompletizovať. Úlohu týchto dvoch zvláštnych splnomocnencov sovietskeho Politbyra prebrali potom domáci normalizátori."

m Kto všetko ich v ČSSR predstavoval?

"V normalizačnom prúde sa spojili konzervatívne sily - Kolder, Biľak, Indra, Jakeš, Švestka, Hoffmann a ďalší so skupinou, ktorú v sovietskych materiáloch označovali za realistov. Medzi nich patrili G. Husák, prezident L. Svoboda, L. Štrougal. Túto skutočnosť potvrdil v rozhovore s maďarským predsedom ľudovej strany J. Kádárom vtedajší šéf KGB J. Andropov začiatkom decembra 1968. Obaja sa v ňom zhodli na tom, že normalizácia pôjde v ČSSR už rýchlo, pretože rozhodujúci obrat už nastal."

m Čo pre vás napriek prístupu k spomenutým archívnym dokumentom zostalo dodnes záhadou?

"To, ako sovietske Politbyro hodnotilo nástup Dubčeka v januári 1968. Zvolenie Dubčeka za generálneho tajomníka ÚV KSČ označili za nie najhorší variant. Zrejme vychádzali z toho, že s rodinou v minulosti žil v ZSSR, že tam študoval, čím predpokladali, že v ňom nemôže nastať žiaden demokratický obrat. Ale už vo februári po prejave na zjazde JRD menili naňho uhol pohľadu, pretože sa im nepozdávala jeho kritika kolektivizácie a represívnych praktík v päťdesiatych rokoch. L. Brežnev a šéfovia strán v krajinách Varšavskej päťky mu svoju nevôľu prejavili vzápätí, pri návšteve ČSSR k výročiu februárového prevratu. Od tejto kritiky sa potom prešlo k nátlaku. Prvýkrát sa hovorilo o kontrarevolúcii v Československu na marcovej drážďanskej schôdzke. Tá vlastne predstavuje začiatok uplatňovania Brežnevovej doktríny obmedzenej suverenity, ktorú si osvojili i štyri satelity Moskvy. Uplatnili ju pri májových rokovaniach v Moskve i pri záverečnej príprave intervencie."

m Čo vysvitá z pramenných materiálov o príprave okupačného vstupu vojsk týchto krajín do Československa?

"To, že tento plán intervenčná päťka práve onoho 8. mája v Moskve spoločne odobrila. Aj keď vieme pomerne málo o zapojení československých `zdravých síl` do tohto plánu, vysvitlo, že po Moskve sa Drahomír Kolder stretával s vtedajším šéfom katovického vojvodstva Gierekom a kanálom cez Gomulku šli všetky informácie o tom, čo sa dialo v Predsedníctve ÚV KSČ rovno k Brežnevovi. Dnes vieme, že rovnako intenzívne sa V. Biľak stretával s ukrajinským komunistickým šéfom P. Šelestom a opäť kanál ústil do Kremľa. Ale menej známou je skutočnosť, že O. Švestka sa s rovnakým cieľom stretával s J. Kádárom a verím, že maďarskí kolegovia nám dodajú k tomu i archívne svedectvo. Informátori `zdravých síl` ÚV KSČ boli ako spojky rozčlenení do troch krajín. Nezmapovaným zostáva i prípravné stretnutie na intervenciu na Balatone, ktoré sa podľa niektorých prameňov malo uskutočniť začiatkom júla. Práve na ňom mal János Kádár tlmočiť `zdravým silám` odkaz, že je najvyšší čas pripraviť takzvané pozývacie listy, že je s nimi potrebné vystúpiť v televízii, aby ich vzápätí Varšavská päťka podporila."

m V ktorom pramennom dokumente sa prvýkrát objavila otvorená zmienka o príprave okupácie ČSSR?

"V rozkaze maršala Grečka 8. apríla 1968. Na základe tejto direktívy sa začali formovať vojenské zoskupenia armády Juh v Maďarsku, Sever v Poľsku a NDR. Dnes vieme, že sovietske Politbyro dvakrát už v júli schválilo plán intervencie. Plán dvakrát odložili kvôli rokovaniam v Čiernej nad Tisou. Tu i v Bratislave československí predstavitelia prijali verbálne, čo pre Sovietov znamená to isté, čo na papieri, určité záväzky, ktorých nesplnením operovali až do intervencie a tie podčiarkli i v moskovskom protokole."

m Čo bolo obsahom spomenutých záväzkov?

"Aby československé vedenie uplatňovalo vedúcu úlohu KS podľa sovietskych predstáv a aby prísne dodržiavalo princípy demokratického centralizmu. Požadovali odchod Císařa zo straníckeho aparátu, z masmédií Pelikána, z vlády ministra vnútra Pavla i zahraničia - J. Hájka. Aby sa z ministerstva vnútra vyčlenila zložka ŠtB, ktorej potom velil V. Šalgovič."

m Pamätníkom udalostí roku `68 sa zdalo, že po tom, čo sa stalo Maďarom v roku 1956, má predsa len ich J. Kádár pre obrodný proces a demokratizáciu v Československu viac pochopenia ako Gomulka, Ulbricht, Živkov či Brežnev...

"Je pravda, že Kádár hovoril na stretnutiach Varšavskej päťky trochu miernejšou dikciou. Ale dnes vieme, že táto rola akéhosi prostredníka medzi Kremľom a Dubčekom mu bola vopred prisúdená. Práve z jeho podnetu sa uskutočnili viaceré stretnutia s A. Dubčekom. Prvýkrát po jeho zvolení ešte v januári, poslednýkrát tesne pred intervenciou v Komárne. Kádár však informoval Brežneva o všetkých stretnutiach. Nie je pravda, že bol odporcom intervencie. Zasadzoval sa iba o to, aby sa vyčerpali všetky iné možnosti. Potvrdzuje to aj záznam jeho decembrového rozhovoru so šéfom KGB J. Andropovom."

m Kedy prestali Sovieti definitívne veriť Dubčekovi?

"Po zverejnení textu Dvetisíc slov začiatkom júla. Zaujímavú rolu v príprave intervencie a najmä po nej potom zohral L. Svoboda, ktorý do rokovaní na žiadosť Sovietov vstúpil po prvýkrát v Čiernej nad Tisou. Prvý sa i dozvedel o vstupe vojsk večer, 20. augusta 1968. Po okupácii z vlastnej iniciatívy odišiel do Moskvy a pozoruhodný je i jeho výber delegácie na rokovania, ktorý zodpovedal ich výberu. Bol to on, kto Sovietom pomohol vybŕdnuť z neriešiteľnej situácie po okupácii. Obsadili síce všetky strategické miesta, ale nemali politickú moc. Ich vízia robotnícko-roľníckej vlády skrachovala. Svoboda ju neodmietol zo zásadných dôvodov, ale hlavne kvôli tomu, že by jej presadzovaním sám stratil autoritu. Sovieti práve cez neho účinne vyvinuli nátlak na celé vedenie Československa, na Dubčeka, Černíka, Smrkovského."

m Kto bol v sovietskom Politbyre najtvrdším zástancom intervencie?

"Jednoznačne Jurij Andropov, ktorý bol veľvyslancom v Maďarsku počas udalostí v roku 1956. Pretože on dirigoval celý vojenský zásah, preto bol zrejme najmilitantnejším zástancom maďarského riešenia situácie v ČSSR."

Autor: Július Gembický