Bol už neskorý večer, mali sme ľahkú večeru bez prerušenia schôdze. Napätie sa zvýšilo, keď prišli prvé zvesti o pohyboch sovietskych vojsk blízko našich hraníc, najmä v NDR. Z retrospektívneho hľadiska je závažné, že sme sa nedopočuli o prípravách na obsadenie pražského letiska v Ruzyni, hoci prípravy prebiehali už od skorých večerných hodín a práve tam sa začala invázia.
Zvestiam z pohraničných oblastí som nevenoval veľkú pozornosť; považoval som ich za zastrašovaciu taktiku. Ale krátko pred polnocou vyvolali premiéra Černíka k telefónu a minister obrany generál Dzúr mu oznámil, že došlo k invázii Sovietskej armády a jej štyroch spojencov. Keď sa Černík vrátil, povedal, že Dzúra zadržali Sovieti v jeho kancelárii na ministerstve obrany, ktoré je okupované. Dovolili mu iba zavolať predsedovi vlády a informovať ho o invázii. Pôsobilo to, ako keď vybuchne bomba.
Musím sa priznať, že si neviem presne vybaviť, čo sme robili vo chvíľach, ktoré bezprostredne nasledovali. Prirodzene, správa vyvolala na chvíľu rozhorčenú a chaotickú diskusiu, na ktorej som sa nezúčastnil. Po chvíli omráčenia som sa snažil spamätať sa. Narýchlo som si triedil myšlienky. Naša situácia sa úplne zmenila. Moje posúdenie sovietskych zámerov sa ukázalo ako nesprávne. Usiloval som sa dedukovať, kde som urobil chybu, prečo som ich tak zle odhadol...
Uvedomil som si, že musíme prijať vyhlásenie, v ktorom vyjadríme svoje rozhorčenie a postoj. V tom okamihu som si osobitne uvedomoval svoju zodpovednosť. Sovieti podnikli ozbrojený útok a obrovská armáda sa valí proti nám zo všetkých strán rozhodnutá rozdrviť akýkoľvek odpor. Vedel som, že česká a slovenská verejnosť podporuje naše reformy a rozhodne by sa postavila proti intervencii. Ľudia budú čakať na naše slovo. Musíme ukázať rozhodný odpor proti agresii, zároveň však urobiť všetko, aby sme sa vyhli zbytočnému krviprelievaniu...
Vyhlásenie bolo adresované všetkému ľudu republiky:
"Včera, 20. augusta asi o dvadsiatej tretej hodine armády Sovietskeho zväzu, Poľskej ľudovej republiky, Nemeckej demokratickej republiky, Maďarskej ľudovej republiky a Bulharskej ľudovej republiky prekročili štátne hranice Československej socialistickej republiky. Stalo sa tak bez vedomia prezidenta republiky, predsedu Národného zhromaždenia, predsedu vlády i prvého tajomníka Ústredného výboru KSČ a týchto orgánov.
Predsedníctvo Ústredného výboru KSČ v týchto hodinách zasadalo a diskutovalo o prípravách na XIV. zjazd strany. Predsedníctvo apeluje na všetkých občanov našej republiky, aby dodržiavali pokoj a nekládli odpor ozbrojeným silám, ktoré prichádzajú. Preto ani naša armáda, bezpečnostné sily alebo Ľudové milície nedostali príkaz brániť vlasť.
Predsedníctvo je presvedčené, že tento akt protirečí nielen všetkým zásadám vzťahov medzi socialistickými štátmi, ale aj základným normám medzinárodného práva.
Všetci vedúci činitelia štátu, KSČ a Národného frontu ostávajú vo svojich funkciách, do ktorých boli zvolení ako predstavitelia ľudu a členov svojich organizácií, podľa zákonov a iných ustanovení platných v Československej socialistickej republike.
Ústavní činitelia zvolávajú na okamžité zasadanie Národné zhromaždenie a vládu republiky a Predsedníctvo ÚV KSČ zvoláva plenárne zasadnutie Ústredného výboru KSČ, aby rokovali o situácii."
Keď bol návrh 21. augusta o pol druhej predložený na hlasovanie, bolo sedem hlasov za a štyri proti. Za text vyhlásenia hlasovali spolu so mnou Smrkovský, Kriegel, Špaček, Černík, Piller a Barbírek. Proti hlasovali Biľak, Kolder, Švestka a Rigo. Väčšina kandidátov a tajomníkov ÚV takisto podporila rezolúciu. Pokiaľ si spomínam, iba Jakeš, Kapek a Indra boli proti."
(Z pamätí Alexandra Dubčeka Nádej zomiera posledná, spracoval J. Hochman)
