Súčasťou národného parku o celkovej rozlohe 57 tisíc hektárov sa stal chotár nejednej Slovákmi obývanej pilíšskej obce. Medzi štyrmi lokalitami, ktoré sa doň dostali celým územím, vrátane zastavených častí, sú dve slovenské - Senváclav (Pilisszentlászló) a Huť (Pilisszentlélek), píše autor Imrich Fuhl, podpredseda Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v MR. Miestni obyvatelia ani netušili, čo vlastne znamená, že odteraz budú žiť v prísne chránenej prírodnej rezervácii, respektíve aký je rozdiel medzi chránenou oblasťou, ktorá ich obklopuje už od roku 1978, a národným parkom. Nikto im to vopred nevysvetlil - podobne, ako nikto nebol zvedavý ani na ich mienku, píše autor. Chudákov v tejto veľkej demokracii zabudli informovať aj o takej `maličkosti`, že Dunajsko-ipeľský národný park im môže určiť, kde, čo, koľko a ako môžu pestovať či vyrábať, uvádza sa v článku. Občania sú šokovaní najmä tým, že novozriadený park má v zmysle platných predpisov prednostné právo aj pokiaľ ide o ich rodinné domy. V praxi to má znamenať, že obyvatelia Senváclavu, Hute, ale aj obcí Visegrád a Dömös môžu svoje príbytky zanechať potomkom, vymeniť ich, darovať alebo predať iba v prípade, ak sa národný park v zastúpení štátu, respektíve miestna samospráva zrieknu prednostného práva na kúpu objektov. Ľudia tomu jednoducho nechcú veriť, pripomína im to strašné časy poštátňovania súkromného majetku z povojnového obdobia.