príbehy, príčiny, predzvesti láskania mužov a žien. Veď sa aj volá O láskaní a postavy, kde láskanie je "na spadnutie", skončilo sa, či práve prekvitá, sú k videniu do 2. septembra, každý deň okrem víkendu. Saša Petrovická odmieta zaradenie medzi profesionálnych výtvarníkov, no hlási sa k suite naivistov. Ako prevedením, tak námetmi svojich maľovaných výpovedí. Okrem nehy, miloty, pestrofarebnosti, typických pre túto tvorbu, je na jej dielkach sympatický humor prepletajúci sa s erotikou dýchajúcou z plátna. Inklinovanie k týmto dvom zásadným pólom svojej tvorby nezaprela autorka ani na vernisáži, keď vlastnoručne vyhotovila ceny do tomboly. Okrem obrázku mohli jej hostia totiž vyhrať aj dve torty. Prvú zdobil reliéf plných ženských ňadier, druhá dokazovala, že maliarka je spravodlivá a bez škrupulí, a preto nezabúda ani na atribúty chlapstva. Akurát keď si falickú sladkosť ako naschvál vyžrebovala detská účastníčka vernisáže, Saša jej ju predsa radšej vymenila za obrázok. Na druhý pokus už torta s mužskou ozdobou skončila v správnych rukách režiséra V. Fischera, ktorý ju venoval do najpovolanejších rúk vlastnej manželky.
Saša Petrovická vraj začala s maľovaním asi pred desiatimi rokmi. Z potreby rozprávať príbehy. "Nikdy som nevedala maľovať, no potrebu rozprávať príbehy som mala vždy. K maľovaniu som sa prepracovala spontánne, vnútorná potreba takto sa dorozumievať bola taká veľká, že som prekonala aj ostych z faktu, že to neviem. Dodnes nemaľujem, ale natieram. Som natieračka, keby ma pri práci videli profesionálni výtvarníci, zalamovali by rukami, že presne takto sa to nerobí. Ale ja tak robím, lebo to tak cítim." Často maľuje príbeh inšpirovaný konkrétnymi ľuďmi. "Niekoho spoznám a snažím sa ho dostať do vlastného príbehu, namaľovať čo cítim, čo momentálne s človekom prežívam. Každý obraz je teda vlastne aj o mne, pretože v každom je túžba po nájdení rovnováhy, otázky vzťahov, vášni, sú o strachu, bolesti, o potrebe blízkosti. Zvlášne, že ľudia si často myslia, že sú primárne erotické. Ja ich tak vôbec nechápem. Nahé postavy súvisia s mojou potrebou obnažiť príbeh. Vyjadriť, že každý sme v istých momentoch života akoby bez šiat, vystavení okolitému svetu. A takí nahí a zraniteľní musíme bojovať so všetkými bolesťami, vlastnými pocitmi. Zdá sa mi, že obnaženie súvisí s pálčivosťou, ktorú prežívame, keď niečo cítime, keď nás niečo trápi." Saša Petrovická vyštudovala filmovú a televíznu scenáristiku a dramaturgiu, roky pôsobila v dome detí v Bibiane a deťom sa venuje dodnes. Chystá pre ne napríklad reláciu na Twistíku a v rámci vlastnej agentúry Poppins zabezpečuje rôzne sociálne, vzdelávacie a charitatívne projekty. Témou jej výtvarných diel je však svet dospelých, príbehy týkajúce sa mužsko - ženského sveta. Deti sa v jej tvorbe neobjavujú. "Vnímam to skôr `dospelácky`. Muži a ženy žijú svoje vzťahy, ale nie je to ten štandardný rodinný život. Moje témy sú zúžené na intímnu stránku muža a ženy, zväčša vyhrotenú. Pretože aj keď máme deti, fungujeme v rodine, stane sa, že láska alebo vzplanutie, ktoré prežijeme, nás zrazu zanesie do úplne iného sveta. Trápime sa, neviem sa vysporiadať s každodennosťou." S prudériou problémy nemá. "Som človek, ktorému sa tieto veci zdajú normálne. Aj doma fungovala otvorenosť a sloboda v týchto otázkach, nehanbili sme sa rozprávať, chodiť nahí. Občas mám pocit, že niektorí ľudia sa hanbia, už len keď sa na moje obrázky dívajú. Možno preto, že ich pristihujú pri niečom, čo snáď aj sami cítia, čomu rozumejú a čo je im aj blízke, ale akoby sa nepatrilo na to myslieť, legalizovať svoj sen, ukazovať svoje predstavy." O láskaní je v poradí už treťou výstavou Saši Petrovickej. Kedy dospeje k momentu, že prišiel čas vystavovať? "Príbehy nosím v hlave, nemám ich namaľované. Zbieram nápady a kreslím ich do skicárov. Na maľovanie nemám veľa chvíľ, no je mojou terapiou. Práve prísľub prípadnej výstavy je pre mňa príjemnou mobilizáciou raz za čas nazhromaždiť sily, nájsť si čas a všetky témy v hlave pozbierať a namaľovať."
