pre paragliding.
o Paragliding (let na padákovom klzáku) je na Slovensku pomerne mladý šport. Rozšíril sa tu asi pred desiatimi rokmi. V súčasnosti je u nás necelá tisícka ľudí, ktorá ho ovláda v praxi, ale aktívne sa mu venuje sotva polovica z nich. Pre porovnanie - v Čechách pestuje paragliding aktívne okolo 4 tisíc ľudí, v západoeurópskych krajinách, najmä v Rakúsku, Nemecku a Francúzsku, sú to desiatky tisíc. Na Slovensku pôsobia asi štyri paraglidingové školy. Týždenný výcvik vychádza v priemere na 6-7 tisíc korún a padák s výstrojom stojí od 30 do 70 tisíc korún.
o Slovensko je známe výbornými terénmi pre paragliding, ktoré priťahujú veľa nadšencov tohto športu i zo zahraničia. Vhodné sú napríklad kopce neďaleko Trnavy pri Dolných Orešanoch, ďalej Pecková pri Senci, Straník pri Žiline, Chopok v Nízkych Tatrách, vybrané lokality vo Vysokých Tatrách i na Spiši a, samozrejme, Donovaly
o Bežný padákový klzák má rozpätie krídla od 9 do 13 m, hmotnosť 6-7 kg a plochu od 24 do 31 metrov štvorcových. Súčet dĺžky šnúr padáka (kilometráž) dosahuje 400-450 m, pri výkonnejších je to iba 320-350 m. Čím je šnúr menej, tým má padák menší odpor a je rýchlejší. Optimálne zaťaženie na meter štvorcový plochy padáka je okolo 3,5 kg. Letieť môže rovnako človek s hmotnosťou 50, ako aj 110 kg, musí však mať zodpovedajúci padák. Minimálna rýchlosť, ktorá sa dosahuje, je okolo 20 km/h, maximálna je aj vyše 50 km/h. Čím je väčšie plošné zaťaženie padáka, tým sa dosiahne vyššia rýchlosť. Dvojmiestne klzáky (tandem) sú schopné odniesť od 180 do 250 kg. Od výšky 50 m nad zemou by mal mať každý pilot pri sebe aj záložný padák. Pri rozbehu je veľmi dôležitý rýchly a prudký šprint, keď sa paraglidista musí doslova rútiť dolu kopcom rýchlosťou 40-50 km/h.
.Zlé jazyky tvrdia, že paraglidisti sú strašne leniví. Vynájdu aj ten najnemožnejší spôsob, aby sa s minimálnou námahou dostali na vrchol kopca. Chlapi, ktorí sa prvý augustový týždeň zišli na výcviku u Jána Šipoša v najznámejšej paraglidingovej škole na Donovaloch, mali šťastie. Namiesto namáhavého poldruhahodinového výstupu na Končitú s prevýšením 580 metrov prišli na lepší nápad. Odkiaľsi sa im donieslo, že v Liptovských Revúcach, obci pod Končitou, možno zohnať starú, ale pojazdnú "vetriesku". Šoférovi len treba zaplatiť na ruku pár stovák a on sa vraj s nákladiakom a paraglidistami vyštverá až do oblakov. I stalo sa. Rachotiaca "vetrieska" s asi desiatimi ľuďmi na korbe sa proti všetkým fyzikálnym zákonom úspešne vyšplhala do neba. Pod samý vrchol Končitej. Počas jazdy sme však každú minútu boli pripravení vyskočiť z hrozivo nakloneného, na kameňoch a mokrej tráve prešmykujúceho auta. Keď sme sa ocitli hore, nikto už nevedel, či je šťastnejší z toho, že sa tam dostal bez väčšej námahy, alebo z toho, že bez ujmy prežil nákladiakovú tortúru. Každý by dal ruku do ohňa za to, že šofér si musel pred cestou uhnúť, s triezvym pohľadom by taký stupák asi nezvládol.
Jedno však bolo isté - nikto ešte neletel, a prvú adrenalínovú dávku sme vďaka starej "vetrieske" už vyfasovali. Teraz zostávalo už iba rozbehnúť sa do priepastnej hĺbky, oddať sa vetru a letieť v ústrety ďalšiemu adrenalínovému dobrodružstvu.
Z OBLOHY NA ZEM
"Prví poletia chlapci z Juhoslávie!" - ozýva sa vo vysielačke hlas vedúceho výcviku Jána Šipoša, ktorý je dole v údolí. Pre lepší prehľad a navigovanie letov je s každým paraglidistom spojený vysielačkou. Z Končitej sa zdajú okolité kopce oveľa nižšie. Všetky pokrývajú husté lesy. Iba Končitá je zarastená trávou, za čo ju paraglidisti milujú. Je to ideálny povrch pre štarty na padákových klzákoch, ideálny terén pre paragliding - šport, ktorý zvyšok ľudstva pokladá niekedy za zbytočný vrtoch. Možno práve preto sa mu venujú v drvivej väčšine muži. Zdanlivo bezcieľne lietanie vo vzduchu by možno nejedna žena nazvala stratou času... Domčeky Liptovských Revúc skrčené na dne údolia sa zdajú z vrcholca Končitej ako zložené z lega. Šipošov mikrobus, v ktorom si paraglidisti priviezli väčšinu výstroja, stojí zaparkovaný za dedinou. Z Končitej je z neho iba biela bodka. "Prví idú chlapci z Juhoslávie!" - ozve sa znova Šipošov hlas vo vysielačke inštruktora Ondreja Mittera. Ondrej naspäť informuje o stave vetra: "Trocha tu pofukuje, ale nižšie je takmer bezvetrie." Štyria chlapi už začínajú vybaľovať klzákové padáky a pripravujú si výstroj. "Chystajte sa, poletíte aj vy - so mnou v tandeme!" - nekompromisne sa na mňa obráti inštruktor Ondrej. Moje dovtedy pevné rozhodnutie neletieť, len sa prísť zblízka pozrieť na odvážlivcov, ktorí si tykajú s oblohou, zneistie. Ani mi nenapadne skrývať, že mám naozajstný strach. Prvý paraglidista - Stefan Gašparovski, juhoslovanský Slovák, ktorý prišiel do krajiny pod Tatrami, aby sa tu, vo vlasti svojich dávnych predkov, naučil lietať na klzáku, je už pripravený. Rozbieha sa dolu strmým kopcom, do jeho padáka sa oprie vietor a Stefan už letí. Po niekoľkých desiatkach metrov je evidentné, že padák ho poslúcha. Na rade je Vlado. Ďalší juhoslovanský Slovák. Aj on vzlietne plavne. Zrazu ma prestáva omínať strach. "Nasaďte si helmu," nariadi mi Ondrej a silou zvyku inštruktora, ktorý neznesie odpor, prejde na tykanie, oboznamujúc ma so všetkými časťami tandemového výstroja a ich funkciami. Vánok miestami utícha. Ak chceme letieť, treba sa poponáhľať. Všetko je pripravené. "Keď ti poviem, začneme spolu utekať. Do sedačky si sadneš, až keď ti dám povel, a vy, chlapci, dvíhajte nám padák," nabáda Ondrej ďalších kolegov. Potom už iba počujem, ako vedľa mňa kričí "Bež, bež, ešte!" O dušu preberám nohami, ale asi po piatich krokoch sa mi zem stráca. Na stotinu sekundy prestanem vnímať, čo sa deje pri mne a podo mnou, ale v mihu si uvedomím, ako sa vznášam, letím a cítim, že všetko je o. k. Krídlo padáka sa rozprestrie, naberáme výšku a ja po prvýkrát pochopím, prečo by paraglidisti dali za takýto pocit aj pol kráľovstva. Letíme asi 300 metrov nad zemou. Jednotlivé kvety, kríky, stromy sa zlievajú do zelenej mozaiky. V diaľke za kopcami sa dvíha dymová nitka zo štíhleho komína - dáva tušiť, že tam kdesi leží Ružomberok. Obloha je neuveriteľne číra, až po obzor niet jediného mráčika, o ktorý by pohľad zakopol. S naberajúcou výškou nazerám do nových a nových údolíčok a zákutí, až sa neubránim pocitu, že ma niekto pristihne, reku, čo mu z tej výšky nakúkam do taniera. Koľkokrát som toto všetko videla z lietadla. A predsa je to úplne o inom. Bezprostredný pohľad neohraničený okienkom, dotyk vetra a slnka, voľnosť pohybu...
Neskôr, po pristátí, sa dozvedáme, že za nami vyštartovali ďalší chlapi, ale poveternostné podmienky sa postupne zmenili. Vietor už je príliš silný, takže poslední dvaja piloti musia zliezť z hory po vlastných. Čakáme na nich, aby sme sa presunuli do revúckej krčmy, kde majú celkom obstojné pivo.
FANATICI V OBLAKOCH
Paraglidista musí byť aspoň spolovice fanatik. Bez toho to nejde. Bez toho by nemohol vyliezť na kopec a trpezlivo tam čakať celé hodiny na najvýhodnejší vietor. Inštruktor letov na klzáku, Vrbovčan Ondrej Mitter, ktorý je zároveň aj inšpektorom motorového paraglidingu, ani netají, že správne zanietený pilot nikdy nemá problém s časom a vydrží čakať na kopci trebárs od deviatej ráno do štvrtej poobede. Pravda, potom, keď vzlietne na klzáku, mu môže byť odmenou aj niekoľkohodinový let bez pristátia. Celý gríf je v tom, že počas letu sa treba dostať do stúpavých prúdov, takzvanej termiky. Šikovný paraglidista dokáže potom padák manévrovať ľubovoľným smerom a do relatívne ľubovoľnej výšky. Všetko je zdanlivo jednoduché - pilot poťahuje šnúry zbiehajúce sa z padáka do dvoch úchytiek tak pri pravej, ako pri ľavej ruke. Cit pre súhru so vzdušnými prúdmi však príde až s praxou, navyše všetko musí byť podložené aj teoretickými znalosťami. O paraglidingovej škole Bratislavčana Jána Šipoša - na Donovaloch ju každý pozná ako BOCA sport - hovoria mnohí, že u nás patrí k najlepším a najbezpečnejším. Ten vraj nepustí človeka do vzduchu, kým kompletne nezvládne teoretickú časť aj praktickú pozemnú prípravu. A tú praktickú si musí adept najprv doslova oddrieť takpovediac "na suchu". Paraglidisti sa neraz uškŕňajú, že najprv sú z nich piloti-bežci. Behajú po lúke s padákom nad hlavou a neodliepajú sa od zeme. V rámci Šipošovho výcviku musia sledovať aj desiatky metrov videozáznamov z letov a vysvetľovať si rôzne situácie. Až potom pustí nováčikov na donovalský kopec Novú hoľu. Celý výcvik prebieha s maximálnym dôrazom na bezpečnosť, zvykne prízvukovať Ján Šipoš. A ako by vyjadril mieru rizika? Ak sa dodržiavajú všetky pravidlá a v symbióze je výber vhodných poveternostných podmienok aj skúsenosti pilota, tak riziko je podľa neho minimálne. "Ale ak niekto preceňuje svoje schopnosti a nie je ochotný rešpektovať meteorologické podmienky," tu sa vedúci dramaticky odmlčí a po chvíli zdvihne zrak, "riziko je veľmi vysoké. Padák je totiž flexibilné krídlo. Pri tvrdších meteorologických podmienkach a neodbornej pilotáži s menej skúseným pilotom môže dôjsť k neštandardným letovým režimom. Tie sa nemusia skončiť vždy bez úrazu..." V BOCA sporte sa za tri roky existencie, chvalabohu, nič vážne neprihodilo. A to Jánovi Šipošovi prejde rukami ročne 60-80 novovyškolených pilotov.
AK NENALIETAŠ,
NEBUDEŠ PILOTOM
Vlado Žilaji a Stefan Gašparovski sú Slováci z Juhoslávie. Žijú tam už vari v ikstej generácii. Stefan býva v Novom Sade a Vlado v Bačke Palanke neďaleko Nového Sadu. Obaja už dávnejšie podľahli čaru lietania. Donedávna však iba na rogale. "Keď moja manželka vidí nad Novým Sadom rogalo a ja nie som doma, hneď vie, že tam hore som ja. Veď v našom meste sme len traja, čo lietame," smeje sa zhovorčivý Stefan. Manželka si vraj na to už zvykla. Podobne aj Vladova a jeho dve deti. Stefanovým a Vladovým snom však bolo naučiť sa lietať aj na padákovom klzáku. Klzák je totiž, na rozdiel od rogala, ktoré váži okolo 40 kilogramov, podstatne ľahší - má okolo 7 kíl - a je aj podstatne lacnejší. Možno s ním oveľa šikovnejšie vyliezť na kopec. "Aj u nás v Juhoslávii sú paraglidingové kurzy," vraví Stefan, "ale my nemáme také hory ako vy. Vaše podmienky sa nedajú porovnať s našimi, preto sme prišli." Ako prezradí Vlado, na Slovensku už nebol osem rokov. V spomienkach sa vracia o niekoľko rokov späť, keď ho delilo iba pár desiatok kilometrov od miest najzúrivejších bojov počas vojnového konfliktu v Juhoslávii. Smutne známy Vukovar je od jeho obce vzdialený ani nie 40 kilometrov.
V tomto roku sa Vlado so Stefanom rozhodli, že s paraglidingom už nebudú ďalej čakať. Špeciálne hľadali kontakty práve na Slovensku. V júli naďabili v Internete na informáciu o BOCA sporte na Donovaloch a po krátkej elektronickej poštovej výmene s Jánom Šipošom im viac nebolo treba. Do dvoch dní sa zbalili a na Vladovom favorite sa vydali na Slovensko. Z Nového Sadu je to necelých deväť hodín cesty. Na Donovaloch sa po prvýkrát stretli s Jánom Šipošom, absolvovali uňho týždenný výcvik, ale daždivé počasie im v júli nedovolilo nalietať potrebný počet letov. Ak chcú získať pilotný preukaz, aby mohli lietať aj sami bez inštruktora, musia si lety doplniť. Preto prišli obaja na Slovensko aj začiatkom augusta a s ďalšími adeptmi, ktorí si pre júlové počasie takisto neodlietali svoje lety, dokončili výcvik. Ján Šipoš je v tomto nekompromisný: "Prax sa nedá oklamať. Ak chlapci nenalietajú dosť letov, nestanú sa pilotmi." A tak nebýva zriedkavé, že sa v jeho kurzoch - zvyčajne to býva do desať ľudí - stretnú úplní začiatočníci i skúsenejší piloti. Najčastejšie Slováci, ale prichádza aj veľa Čechov a v poslednom čase napríklad i Nemci a Rusi.
Ľudí lietajúcich na klzákoch na Slovensku pribúda. A záujem by bol ešte väčší, ale ekonomická situácia mnohým nedovoľuje realizovať svoju túžbu vzlietnuť do výšok a vychutnať si tento šport. Je však pravda, že napríklad v Čechách, o západoeurópskych štátoch a USA ani nehovoriac, lieta nepomerne viac nadšencov ako u nás. "Na Slovensku je to tak trocha aj v mentalite národa. Na druhej strane, ľuďom sa aj chce lietať, ibaže často nevedia, že sa to dá," uzavrel Ján Šipoš.
