Kľúčovým argumentom, uvádzaným pri diskusiách o neprivatizovaní energetických monopolov, bývajú dva zásadné body: Snaha udržať zisk generovaný v týchto podnikoch v rukách štátu a snaha o udržanie relatívne nízkej úrovne cien. Ak začneme odzadu, nemôžeme než konštatovať, že postupnej liberalizácii cien sa monopoly neubránia bez ohľadu na to, či je ich vlastníkom štát alebo nie. Ako vzorový model si môžeme vybrať napríklad Slovenské elektrárne.

Slovenské elektrárne, a. s. Bratislava, dosiahli v minulom roku zisk po zdanení 975,972 mil. Sk. V porovnaní s rokom 1996, keď čistý zisk predstavoval hodnotu 2,811 mld Sk to znamená pokles o 65 %. V roku 1995 spoločnosť dosiahla zisk takmer 4,37 mld. Hlavnou príčinou tohto poklesu výkonnosti je pritom práve výrazné zaostávanie rastu cien predávanej energie za rastom výrobných nákladov. Aj keď môže opticky pôsobiť zisk takmer 1 mld Sk uspokojujúco, rozhodne nie je dostatočný s ohľadom na celkový objem aktív, ktoré musia elektrárne udržiavať (bilančná suma dosahuje viac ako 115 mld Sk). Podľa predstaviteľov elektrární potrebujú tieto k zabezpečeniu potrebných investícií ročný zisk vo výške 6 mld Sk. Je zrejmé, že ani štát ako vlastník nedokáže z už strednodobého pohľadu odolávať tlaku na zvyšovanie cien, pokiaľ sa nerozhodne každoročne dotovať cenu energie potrebnými miliardami. Okrem toho si treba uvedomiť, že nedostatok vlastných zdrojov zaťažuje elektrárne novými úvermi, ktorých splácanie bude opäť možné iba zo zarobených peňazí. Nikto z tých, čo teraz hovoria o neprivatizácii elektrární, ani náznakom nenaznačil, ako ináč než liberalizáciou cien by chcel zabezpečiť ich životaschopnosť. Hovoriť o neliberalizovaní cien je krajná nezodpovednosť, pretože štát na neliberalizáciu jednoducho nemá a zdá sa že ani mať nebude.

Druhým či vlastne prvým problémom je udržanie zisku monopolov v rukách štátu. Absurdnosť tejto predstavy dobre dokumentuje opäť horeuvedený príklad elektrární. Pokiaľ za minulý rok vykázali elektrárne zisk necelú miliardu korún, znamená to, že do štátneho rozpočtu odviedli na daniach cca 0,6 mld Sk. Možnosť reálneho disponovania štátu s čistým ziskom je s ohľadom na zďaleka nenaplnené investičné potreby elektrární pochybná. Pokiaľ by však elektrárne dosiahli zisk 6 mld Sk, znamenalo by to že na daniach zaplatia cca 4 mld Sk. Ak by aj takýto zisk dosiahli elektrárne vlastnené nie štátom, mal by štát svoje 4 mld Sk takpovediac isté. To, že by nemohol disponovať aj čistým ziskom vo výške 6 mld Sk, by nemusel byť žiaden problém. Podstatnú časť z nich by totiž vlastník elektrární investoval opäť v elektrárňach, čiže na Slovensku, nakoľko nepredpokladáme, že by chcel, aby jeho podnik skrachoval.

Posledný bod, ktorý nemožno obísť, je argument, že ziskovosť elektrární zaplatia v zvýšení ceny energie občania. Tu treba podotknúť, že ak majú elektrárne prežiť, potrebujú ročne 6 mld Sk na investície. Ak ich nezarobia, bude im ich musieť dať štát, pokiaľ je ich vlastníkom. A nakoľko je známe, že štát nemá iné peniaze ako peniaze vybrané na daniach, nezaplatí udržanie elektrární v chode opäť nikto iný ako občania. A to menej transparentným, a teda aj menej spravodlivým spôsobom.

JURAJ KOVÁČIK,

P67 value, spol. s r. o., Bratislava