Keď sme trénera Slovenska II, Dubničana Josefa Dvořáka oslovili ešte pred záverom pretekov Okolo Slovenska otázkou, čo by poradil slovenským cyklistom pri možnom útoku na celkové prvenstvo, odpovedal z voleja: „Pokúšať sa o útoky, stále a znova, inej cesty niet. A dobre spolupracovať.“ Pravda, pre víťaza týchto pretekov z roku 1975 to bolo tiež iba zbožné želanie, pretože slovenská cyklistika na také manévre teraz nemá. Dvořák, ktorého prezývajú v pelotóne „Bacil“, absolvoval 17 ročníkov Okolo Slovenska, z toho desať v sedle ako jazdec. „V minulosti bolo v rámci Československa viac družstiev, preto aj kvalita jazdcov bola vyššia. V konkurencii boli základy súťaživosti, viem napríklad, že sme spolu s Novosadom, Mäsiarom a Breskom získali na majstrovstvách ČSSR striebro iba tri sekundy za RH Plzeň, zdolali sme Duklu Brno, čo bola senzácia, lebo konkurencia bola ako hrom. Dnes možno dobrých cyklistov zrátať na prstoch vari jednej ruky. „My sme vtedy museli dokázať vždy niečo navyše. Ja som sa napríklad snažil o účasť na MS. Nikdy sa mi to nepodarilo, ale zase mám vo vitríne prvenstvo na Okolo Slovenska.“ Veru, ktovie aké ciele si teraz kladú slovenskí cyklisti, s čím sa uspokoja? Podľa J. Dvořáka v každej generácii bol niekto, kto sa snažil preskočiť tieň a čosi navyše dosiahnuť. Z tej, ktorá je ešte v sedle, je podľa Dvořáka taký Zaduban a perspektívy má podľa neho aj Riška. „Ťažko radiť, ako to robiť, samotní pretekári vedia, čo im chýba a sami sa musia pokúsiť prekonať prekážky,“ povedal J. Dvořák, ktorý v roku 1975 urobil zlom v Lome nad Rimavicou. Bol v uniknuvšej skupinke. „Tam som získal náskok, ktorý som potom udržiaval pred Labusom a Stejskalom,“ dodal. V závere pretekov v Bratislave ho potešil aspoň únik Slobodníka, ktorému sa však nepodaril husársky kúsok spred roka, kedy poslednú etapu vyhral. „Myslím si, že preteky boli veľmi dobré, napokon aj náskok víťaza iba o jednu sekundu potvrdzuje napätie do posledného kilometra. Myslím si, že sa tu zišli veľmi kvalitné tímy a jazdilo sa vo vysokom tempe.“ Pre slovenského cyklistu v talianskych službách Jána Valacha sa tentoraz ušlo „iba“ štvrté miesto. Jeho konštatovanie najlepšie vyjadruje asi to, kde je pes zakopaný. „Cítil som, že môžem s najlepšími jazdiť plece pri pleci, ale nemal som síl ich zdolať, dokázať čosi viac,“ povedal.