Bola raz krajina Atlantída. A bola aj kaviareň Atlantída. Krajina Atlantída sa potopila do hĺbok minulého času. A kaviareň Atlantída? Možno ešte existuje, možno už nie. Kaviarne sa tiež občas prepadávajú do hlbočín. Jedného dňa, ktorý sa už končil a vtekal do noci, zastal pred kaviarňou náhodný okoloidúci. Možno preto, že bol taký zvláštny večer plný hviezd, možno preto, že neónové písmená ATLANTÍDA tak horeli do tmy, možno preto, že bol unavený, vstúpil dnu. Nikto ho tam nepoznal, nikoho tam nepoznal. Sadol si k jedinému voľnému stolíku, ktorý tam bol iba preňho. Poobzeral sa okolo. Cudzie tváre, cudzie prítmie, cudzia hudba… A vtom sa pred ním objavila servírka, ktorá nebola cudzia. Bola mu zvláštne blízka, aj keď ju videl prvý raz v živote. Hosť si objednal čiernu kávu. A s narastajúcim nepokojom pozoroval, ako sa k nemu cez tú tmu a dym z cigariet prediera biela šálka na bielom tanieriku, ktorý držala v bielych rukách servírka. Bolo to ako malý lietajúci tanier v hlbočine vesmíru, ako rybie oko v hlbočine oceánu… Hlbočina. Muž nevedel, prečo mu na um zišlo práve toto slovo, také nenáležité do tohto prostredia, v ktorom bolo všetko plytké a povrchné. Hl-bo-či-na, opakoval si návštevník v duchu a asi to slovo vyslovil aj polohlasne. Pretože servírka sa k nemu naklonila a spýtala sa - skôr očami a perami: Vraveli ste niečo? Ach nie, povedal rýchlo, možno až priveľmi rýchlo neznámy. Nevravel som nič. Pevne zatvoril ústa, aby zdôraznil, že naozaj nič nevravel. Ale očami, ktoré sa nedali zamknúť, rozprával. Hovoril všetko, čo jej chcel povedať: Áno, vravel som, od počiatkov sveta som ti chcel povedať, že musíš odísť. Musíš odísť z toho miesta, lebo je prekliate. Lebo aj ja som tu iba raz - prvý a posledný. Najprv som si myslel, že iba náhodou som vystúpil v tomto zapadákove, v tomto cudzom meste, v ktorom ma nikto nečakal. Ale keď som ťa uvidel, pochopil som: čakala si ma tu ty, moja malá cudzinka s očami čiernymi ako tvoja káva, s perami horkými ako tvoja káva, s telom sladkým ako tvoja káva, s dychom horúcim ako tvoja káva… Odíď so mnou, aj keď sám neviem, kam ma to zavedie. Takto hovoril ten muž, sebe a nikomu, pozeral sa na hladinu čiernej kávy, ktorá sa kolísala v prítmí a mužovi zaznelo hlboko v spomienkach znova to isté slovo: Hlbočina. Aká je tá vaša káva hlboká, povedal a zistil, že ho počula. Stála nad ním a počula jeho poslednú vetu. Nezasmiala sa, nespýtala sa prosím?, nezačudovala sa. Iba prikývla hlavou, akoby vedela. Naklonila sa nad tú čiernu kávu a videla to, čo videl on: hlbočinu. A v tej nekonečnej hĺbke potopené mestá, krajiny, ktoré boli dávnymi kráľovstvami, pochované záhrady a katedrály, opustené cesty… A chytili sa za ruky a držali sa aj vo chvíli, keď začala hladina stúpať. A dvíhala sa, až zaliala celý svet, svet, ktorý bolo treba zničiť, pretože bol studený a zlý a chorý a prázdny. A oni leteli tou čierňavou a netušili, či je to voda alebo vzduch alebo prázdnota, vedeli iba, že sa zachránili, pretože vždy sa zachránia iba tí, čo vedia milovať.