Výbuch lietadla spoločnosti Pan Am nad škótskym Lockerbie, pri ktorom v roku 1988 zahynulo 270 ľudí, poznačil na celé desaťročie vzájomné vzťahy Tripolisu a Spojených štátov. Američania už niekoľko rokov žiadajú líbyjského vodcu Kaddáfího, aby vydal dvoch občanov svojej krajiny, Abdela Basseta al-Megráhího a Lamina Kalifaha Fímaha, podozrivých z uskutočnenia útoku, súdom v USA alebo v Británii, odkiaľ pochádzala väčšina obetí. Kaddáfí pred časom súhlasil s tým, že podobný súd by sa mohol konať, avšak iba na území nezávislej krajiny, ktorá by sa zaručila, že obvinených nevydá Washingtonu ani Londýnu. Myšlienke bola naklonená aj časť pozostalých, ktorých zástupcovia Líbyu v tejto súvislosti nedávno navštívili. Návrh okamžite veľmi razantne odmietol tak Washington, ako aj Londýn.
Americký prezident Bill Clinton však v pondelok náhle zmenil postoj k celej kauze. „Existuje možnosť, že by mohol byť postavený súdny dvor, podliehajúci škótskemu právu, v niektorej inej krajine“, pravdepodobne v Holandsku - pripustil Clinton a dodal, že „je to jedna z možností, ktorú skúmame v záujme priblíženia termínu (súdu)“. Skutočnosť, že podobne ako Washington aj Londýn uvažuje o podobnej možnosti, pripustil aj britský premiér Tony Blair. Predstaviteľ ministerstva zahraničných vecí T. Lloyd v utorok pripustil, že „rozhodujúce slovo v celej záležitosti však majú Američania a zdá sa, že Amerika začala vyvíjať isté diplomatické aktivity.“ Zmena postoja americkej strany sa stretla s priaznivou odozvou u pozostalých obetí tragédie, aj keď i tu existujú ojedinelé kritické hlasy. K. Flynnová, ktorá v Lockerbie stratila dcéru, tvrdí, že „sa jej rozhodnutie veľmi dotklo. Nakoniec sa celá záležitosť skončí iba symbolickým procesom a vrahovia nebudú nikdy potrestaní.“
Čo však prinútilo Spojené štáty, aby zmenili svoj nekompromisný postoj voči Líbyi? Ukazuje sa, že embargo OSN proti Tripolisu z roku 1992 sa minulo s účinkom a líbyjský vodca vyšiel z neho pred zrakmi arabského sveta ako morálny víťaz. Kaddáfí sa navyše teší podpore aj ostatných afrických krajín, vyjadrenej počas nedávneho summitu Organizácie pre africkú jednotu (OAJ), a osobnej podpore najväčšej morálnej autority kontinentu, Nelsona Mandelu. S Tripolisom viedli nedávno dvojstranné rozhovory aj predstavitelia Francúzska a Talianska, ktorí sa tak na jednej strane snažia podporiť stabilitu Stredomoria, netaja sa však aj významnými obchodnými záujmami. Navyše, Kaddáfiho režim sa paradoxne ukazuje byť poslednou baštou stability v celej severnej Afrike, zmietanej vlnou militantného islamského fundamentalizmu. A tak sa embargo, ktorým chcel Washington spolu s Londýnom odrezať Kaddáfiho od ostatného sveta, pod horúcim saharským slnkom pomaly rozpúšťa. JURAJ KITTLER
