ulica sa premenila na hlboké koryto, siahajúce od jedného radu zaplavených domov po druhý, brehy lemujú nánosy mohutných stromov, konárov a raždia zlepeného bahnom. Neďaleko jediného z piatich mostov, ktorý odolal besnému živlu, leží nabok obrátený autožeriav, o pár metrov ďalej jeho kabína. „Váži trinásť ton. Voda ho niesla dobrých päťsto metrov,“ hovorí starosta Pavel Roba. Voda vzala všetko. Zničila vodovod a kanalizáciu, ktorú začali budovať, roztrhala plynové potrubie, Dubovica je bez elektriny, telefónov. „Chystali sme sa na oslavy 720. výročia obce. Pekne sme ju vyštafírovali. Pozvali sme aj rodákov roztrúsených po svete. Prišli až z Ameriky. Namiesto veselia vynášajú bahno z domov príbuzných,“ smutne konštatuje starosta. Na rozdiel od Uzovských Peklian či Jarovníc, obcí ležiacich na opačnej strane Prešovskej vrchoviny, v Dubovici nikto neprišiel o život ani o strechu nad hlavou. Ľudské nešťastie je však pojem strašne relatívny. „Domov som prišiel len dnes ráno. Pracujem v Prahe ako murár. Keď som videl náš dom, plakal som ako dieťa. Uvedomil som si, že žena, deti a babka sa len zázrakom zachránili,“ hovorí Jozef Stariňák, ktorého domec azda najviac zasiahlo. „Neostalo nám nič. Len toto,“ ukazuje na zablatené tričko a trenírky. Kalné vody zanechali neomylnú stopu, že keby bol niekto vo vnútri, dnes by už nebol. Radosť so smútkom sa mieša aj v dušiach manželov Pavlovcov. Nárazová vlna v okamihu zaplavila izby, tri deti sedeli bezradne na váľande, ktorú hladina z minúty na minútu zdvíhala k stropu, cez okno ich len horko-ťažko povyťahovali zo smrtiaceho kúpeľa… Krotká Dubovica sa včera premenila na obecnú čistiareň. Ľudia v nej prali bahnom zanesené koberce, čistili kusy nábytku, zmývali gumolit, hrubú špinu z okien, vybraných z pántov. Povyše upravujú koryto bager a buldozér z košických inžinierskych stavieb. Do Dubovice ich napochytro presunuli z Brezovice, kde ešte po roku odstraňujú následky vlaňajšej potopy na hornej Toryse. Manželia Ján a Helena Martoňákovci servírujú na priedomí guláš, z kuchyne rozvoniavajú koláče: „Chudáci, aj včera makali do pol desiatej. Aspoň nech sa najedia,“ hovorí pani Helena a núka nás teplým makovníkom a orechovníkom.

MIKULÁŠ JESENSKÝ