vlastné dielo Svätá aliancia. Svetoznámy operný festival v Arene di Verona založil svoju tradíciu v roku 1913 Verdiho Aidou, pripomínajúc si storočnicu narodenia skladateľa. Odvtedy, s výnimkou vojnových rokov, sa každé leto mení obrovský amfiteáter na prírodné operné divadlo s neopakovateľnou atmosférou. Tú tvoria na jednej strane najpoprednejší umelci, pre ktorých je angažmán vo Verone vecou profesionálnej cti a prestíže, na druhej strane publikum, bez ohľadu na vysokú hladinu vstupného (v prepočte od 800 do 6000 Sk) neváhajúce vo všetkých kútoch sveta považovať práve Veronu za cieľ opernej turistiky. Obecenstvo je skutočne výborné a svojrázne: dodržiava tradíciu a na tribúnach zapaľuje na začiatku predstavenia drobné sviečky, cez prestávku sa dokáže celkom športovo zabaviť tvorením diváckych „vĺn“ a svojou spontánnosťou „nakaziť“ i nastúpený orchester. Je to však publikum tiež veľmi kritické: vie skandovať a vynútiť si opakovanie obľúbeného čísla, ale i dať hlasno najavo protest voči výkonom. Viac ako dvadsať tisíc miest zaplnených opernými fanúšikmi je jednoducho masa, ktorej reakcie patria k veronským večerom tak ako dianie na javisku.
Už 76. ročník festivalu v Arene di Verona ponúkol päť titulov, pričom - ako zvyčajne - dominoval Verdi. Zastúpený bol premiérovým uvedením Maškarného bálu, reprízami Nabucca a Rigoletta, ako i tradičným veronským titulom Aidou, v pôvodnej verzii z roku 1913. Pucciniovský tvorivý odkaz reprezentovala v novom naštudovaní Tosca. V uplynulých dňoch som mal možnosť vidieť Maškarný bál a Nabucca, dve „verdiovky“ v úplne odlišných režijno-výtvarných poňatiach. Sú to vlastne dva modely, podľa ktorých v rozmanitých variáciách zdolávajú tvorcovia inscenácií vskutku raritný javiskový megapriestor. Rozloha pódia je totiž 70 krát 30 metrov. Giuliano Montaldo so svojím tímom napĺňa scénu množstvom kulís a uzatvára ju od okolitého exteriéru. V Maškarnom bále sa snažil, aby na javisku všetko vyzeralo ako v skutočnosti, ba jeho cieľom je, aby divák povedal: „Chcem to zažiť ešte raz, lebo som všetko nestihol vidieť.“ Je to cesta efektná, ústretová, no občas sa svojou lapidárnosťou blíži až ku gýču. Na mňa silnejšie pôsobí režijný názor Gianfranca de Bosio, ktorý v Nabuccovi stavil na využitie jedinečnej architektúry arény s mamutími schodmi a celkovou prírodnou atmosférou. Do centra javiska umiestnil historizujúce reálie (dominuje Babylónska veža) a celé aranžmán sústredil na drámu postáv, obklopenú masami zborového komparzu.
Do Verony sa však chodí nielen kvôli optickým zážitkom, ale tiež na spevákov. Tohtoročný festival ponúka jednak osvedčené operné hviezdy, ale i nové tváre. V Maškarnom bále, vynikajúco dirigovanom Danielom Orenom, sa zaskvela černošská dramatická sopranistka Michéle Criderová ako Amelia, ktorej sekundovali menej známi talianski speváci Walter Fraccaro (Riccardo) a Alberto Gazale (Renato). Nabucca viedol rutinérsky dirigent Maurizio Arena, pričom s veľkým úspechom sa uviedla trojica protagonistov tvorená Barbarou De Maiovou (Abigaille), Antoniom Salvadorim (Nabucco) a Ferrucciom Furlanettom (Zaccaria). Keď o jednej po polnoci opúšťa publikum veronskú Arenu, debatuje o predstavení, pospevuje si počuté motívy a určite si vraví: Do Verony sa musím vrátiť…
PAVEL UNGER, Verona
(Autor je stálym spolupracovníkom SME.)
