Jindřich Štreit - medzinárodne uznávaný fotograf zo severomoravského Sovinca, dedinky s 27 obyvateľmi. Fotografickej tvorbe sa venuje od začiatku 70. rokov. Je autorom množstva publikácií a samostatných výstav, vyučuje fotografiu na FAMU v Prahe a na Inštitúte tvorivej fotografie Slezskej univerzity v Opave. Počas Letnej fotoškoly v Poprade (4. 7. - 12. 7. 1998) viedol dielňu dokumentu.
# K fotografii ste sa dostali vlastne náhodou, pôvodnou profesiou ste pedagóg. Pri tejto "náhode" ste však vydržali už 35 rokov a stále vás fotografia vie dostať do vytrženia. Čím je pre vás toto médium také silné, že vám dokáže naplniť život?
"To je veľmi jednoduché. Tým, že som dokumentarista, som pri fotografovaní v neustálom kontakte s ľuďmi. To je ten najväčší motor, ktorý človek má - komunikácia s ľuďmi. Ak máte k tým ľuďom vzťah, tak je to nesmierne obohatenie života. Môžem spoznávať množstvo rôznych prostredí, ľudí, to je nevyčerpateľné, nekonečné a neopakovateľné."
# Váš pohľad na ľudí je láskavý i odhaľujúci, neraz ide niekde hlboko do vnútra človeka. Často ukazujete na ľudí v hraničných životných situáciách, v radosti i zúfalstve. Ako sa vám darí dostať sa ľuďom tak tesne pod kožu, otvárať ich? Aké sú reakcie ľudí, keď sa potom vidia na snímkach?
"Som človek skoro nenápadný, je pre mňa jednoduché prenikať k ľuďom. Za tých mnoho rokov sa človek naučí istej psychológii a komunikácii. Jednoducho nesmiete byť agresívny. Ja som ten, ktorý žiada, som stále v úlohe prosebníka. Ak sa takto fotograf správa, nemá problém. Samozrejme, že tí ľudia sa na fotkách vidia, vidia sa v knižkách alebo na výstavách. Ja som fotograf, ktorí robí všetko pre to, aby ľudí nezosmiešňoval. Naopak, snažím sa, aby v tých kritických situáciách stále to ľudské zostávalo. Niektoré fotografie sú na okraji tejto hrany, z nich potom veľmi citlivo vyberám, kde a kedy ich použijem, aby som sa niekoho nedotkol. Tú hranicu si musím strážiť, ak sa mi to nepodarí, vypomstí sa mi to."
# Váš prvý rozsiahlejší cyklus Vesnice je svět sa sústredil na život v Sovinci a okolí. Čím je pre vás život na malej dedinke taký príťažlivý, že ho metaforicky stotožňujete so svetom?
"Skutočne som prešiel kus sveta, také miesto ako Sovinec jednoducho nenájdete. Je naozaj najkrajší na svete. Nie je tam ani obchod, ani pošta, nič. Je to údolie, zarastené lesmi, uprostred na kopci stojí hrad a tam my bývame. Ale poznám ešte jednu dedinu ako Sovinec a tam by som chcel žiť. Sovinec je v porovnaní s Tichanovom ešte príliš industriálny, príliš v kurze. Je to tým, že sa zvýšila návštevnosť hradu a mne sa zdá, že som až veľmi v centre. Poškuľujem po Tichanove, vyrástol som tam ako chlapec, ale neviem, či sa mi to podarí."
# Po roku 1990 často fotíte v zahraničí. Ktorá krajina bola pre vás najzaujímavejšia a čím?
"Mám obľúbenú krajinu a tou je Francúzsko, fotil som tam už štyri projekty. Keby som nežil v Sovinci, tak by som si zvolil asi Francúzsko... Fascinuje ma ľuďmi, tým, ako si vedia života užívať, akí sú tolerantní. Nepoznám krajinu, čo sa týka fotenia, ktorá by mi nebola priaznivo naklonená. Priznám sa však, že všade je to rovnako ťažké. Ono to len na hotových fotkách vyzerá, že je to veľmi jednoduché. Napokon, vždy to tak musí vyzerať. Tú drinu nesmie byť vidieť. Vždy, keď som uprostred nejakého projektu, hovorím si - prečo som sa na to vlastne dal, je to také zložité, toľko vzťahov, problémov... Napriek tomu znovu podľahnem. Ku každému projektu pristupujem zodpovedne a vždy ma ťaží práve tá zodpovednosť. Zadávateľ už pozná moju predchádzajúcu prácu a ja viem, že ho nemôžem sklamať, nemôžem urobiť niečo slabšie, než on očakáva, alebo čo som dosiaľ urobil. Väčšinou to dobre dopadne, ale vždy to prežívam, akoby som fotil prvý raz. Fotograf nesmie nikdy podľahnúť strachu a pochybnostiam. Napríklad keď som fotil pre brniansku nadáciu Štúdio človeka v Buriatsku, nemal som korekciu vyvolaných filmov. Precestoval som vlakom 8 tisíc kilometrov, nafotil 300 filmov a nevedel som, ako to vyjde. Ako sa pozriem tým ľuďom do očí, ak z toho nič nebude? Je to stres."
# Vráťme sa ešte k vášmu pobytu na Letnej fotoškole. Viedli ste tu dielňu dokumentu. Neobávate sa, že vaši žiaci sa stanú akýmisi plagiátormi štreitovského princípu tvorby?
"Dielne boli výborne pripravené, robilo sa mi krásne. Pracoval som s ľuďmi, ktorí si na dokument siahli po prvý raz, a na konci mi povedali, že sú radi, že si to vyskúšali. Tu sa presvedčili o tom, že ak budú k ľuďom pristupovať otvorene, oni im to rovnakým spôsobom vrátia. A to je asi to najdôležitejšie, čo sa mohli naučiť. Videli ma pracovať, ale ja im hovorím, že to je len jeden z tisícky spôsobov, každý fotograf má ten svoj. To ich nemôžem naučiť, to musí každý cítiť. V prípade, že budú postupovať ako ja, možno im to v začiatkoch pomôže, ale každý si musí nájsť svoju cestu, inak by boli zlí fotografi. Nechal som ich celý týždeň šialene drieť, vstávali o pol piatej ráno, niekedy boli aj do druhej vo fotokomorách. Nemali to ľahké, ale spätná väzba je priaznivá."
# Aké vlastnosti sú pre prácu dokumentaristu najpodstatnejšie?
"Ak chcete fotiť ľudí, musíte k nim mať pozitívny vzťah. Druhá vec, fotograf musí byť trošku bordelár a nesmie byť príliš úzkostlivý, čo je najpodstatnejšie, dokumentarista musí mať otvorené srdce, ale najmä zaujatie. Nesmie sa vyvyšovať nad druhých, vo chvíli, keď začne byť frajerom, nech ide od dokumentu. A ešte jeden moment - nič mu nesmie byť cudzie, všetko musí vedieť prijať a žiadna ťažkosť mu nemôže byť taká veľká, aby ju nedokázal prekonať. Ak sa niečo deje o štvrtej ráno, musí s radosťou vstať a ísť. Pretože napríklad tá babka v kravíne vstáva o štvrtej ráno, fotograf len raz za čas. A keď sa niečo deje o polnoci sto kilometrov odo mňa, tak viem, že tá situácia nepríde za mnou, ale ja musím ísť za tou situáciou."
