to bezhlavé búranie. Človek za tým videl pohyb k lepšiemu. Pretože som tam všade bol trochu ako turista a trochu ako cudzinec, videl som z odstupu to, čo domorodci možno nevidia. Videl som zmeny k lepšiemu. Napriek všetkému. To ma utvrdilo v mojom podozrení, že bude hádam raz aj dobre. Popri výpadovkách vznikajú nové architektonické celky - predajne automobilov kombinované so servismi. Na peších zónach útulné kaviarničky. Ponoril som sa však aj do útrob našej kultúry a kultúrnosti. Tam sa už môj optimizmus mierne zreálnil. Galéria v Žiline, kde vystavuje Hložník, bola poloprázdna. V mnohých kníhkupectvách som bol nielen prvým návštevníkom toho dňa, ale možno aj jediným kupujúcim v tom týždni. A pritom napríklad v Púchove je antikvariát, za aký by sa nemusela hanbiť ani metropola. Popri cestách som však videl desiatky, ba stovky pešiakov: stopárov, skautov, ochranárov alebo jednoducho iba turistov. Domáci sa na nich pozerali ako na čudákov: preboha, čo tu u nás chcete vidieť! Veď máme iba drevený mlyn, stredoveké opevnenie, múzeum včelích úľov, akéhosi maliara… Ale tí oruksakovaní ľudkovia vedia svoje. Možno nám pomôžu vidieť hodnoty, ktoré máme doma a ktoré si nevážime iba preto, že sú poruke.