„Počkej, ty mizero, já si o tobě napíšu knížku,“ povedala si viackrát česká spisovateľka Iva Pekárková, keď sa v rakúskom utečeneckom tábore alebo v newyorskom Bronxe stretala s figúrkami, ktoré ju rozčuľovali, alebo nadchýnali a ktoré viac ako čokoľvek iné vnímala už pár rokov dopredu ako materiál pre svoj román. Aj takto vznikajú knihy. Posledná próza emigrantky, sociálnej pracovníčky, barmanky, taxikárky, dnes prekladateľky - podľa jej vlastných slov „brakovej literatúry“, je presne takýmto „zberom“ Pekárkovej výsmechu, hnevu, bezradnosti, ale aj priazne k ľuďom, ktorých stretala na svojej čudnej ceste životom a ktorých si zaraďovala do ešte nepopísaných stránok knihy. Vznikol Gang zjizvených. Zdanlivo nesúrodá skupinka ľudí z južného Bronxu, ktorí majú spoločné jedno - jazvy. Na rôznych miestach, viac či menej nápadné, niekedy vlastne nevidené očami. Žiadnu sa však nikomu z „gangu“ nepodarilo nikdy skryť nadobro. Aj hlavná hrdinka románu si zvláštny leitmotív románu - jazvu - prenáša celým príbehom: zo zdanlivo nevinnej dovolenky v Turecku cez strastnú tirácku cestu Európou späť do Prahy, kde tiež nevydrží dlho. Opäť „vďaka“ svojmu znameniu na tvári. Až v čiernom, nebezpečnom, no napriek tomu čímsi príťažlivom Bronxe dokáže splynúť s podobne „zjazvenými“… Iva Pekárková je zvláštna osôbka, pre mnohých určite vďačný terč opovrhovania alebo nenávisti. S cynizmom tvrdí, že milovala svoje taxikárčenie v New Yorku („za tých sedem rokov ma prepadli iba trikrát, aj z toho som vyťažila 2000 dolárov, keď som o tom napísala článok“). Potom niekoľko rokov o žltých taxíkoch písala. Dnes, keď niekto od nej chce, aby sa vrátila k tejto téme, „má chuť kopnúť ho do zadku“. Fabuluje nové príbehy, kde nevystupujú taxikári, ale množstvo poznačených, deformovaných postavičiek prostredia Bronxu, v ktorom sa autorka pohybuje ako ryba vo vode. Rozprávanie o živote v obávanej štvrti (o ktorej nás presviedča, že nie je taká jednoznačne skazená, ako ju vidíme my bieli) kedykoľvek prerúša. Okrikuje čitateľov („držte huby a poslouchejte!“), pohráva si s nimi, vynecháva časti, ktoré so stopercentnou istotou očakávali. Nenechá svojich literárnych hrdinov na pokoji, kým sa niekoľkokrát nezvrtnú a znovu neposunú dej celkom opačným smerom. Pekárková tvrdí, že nepíše o sebe, že väčšina jej hrdinov má oveľa zaujímavejší život ako ona sama. Napriek tomu, keď pozorujeme, ako sa hlavná postava po celý čas zžíva so svojou ranou, ohmatáva ju prstami, skúma v zrkadle, a napokon sa absurdne rozhoduje, či má právo sa s ňou rozlúčiť, tušíme, že je to autorkina jazva. Rozhodovanie a poznanie človeka, ktorý to mal - aspoň na chvíľu - v živote iné.

ALEXANDRA TINKOVÁ