ých MS v USA, pokrstí nováčika (Francúzsko/ Chorvátsko) v desaťčlennej spoločnosti finalistov. V odvekom rivalskom súboji kontinentov vedie Južná Amerika nad Európou 8:7 na zisk titulov, navyše vo všetkých šiestich doterajších zmiešaných finále európsky tím prehral! Štyrikrát s Brazíliou (dvakrát Taliansko: 1970 v Mexiku a 1994 v USA, raz Československo: 1962 v Chile a raz Švédsko: 1958 na domácej pôde, čo je zároveň jedinou výnimkou, že majster sveta sa presadil za veľkou mlákou). Brazílski loptoví virtuózi trénera Maria Zagalla sa chystajú do Paríža na veľký štatistický odskok - ziskom piateho titulu by sa vzdialili trojnásobným prenasledovateľom z Nemecka a Talianska, v kontinentálnom súboji by podobne zvýšili náskok J. Ameriky pred Európou na 9:7. Brazílsky finálový špecialista na Európanov ostal po svojich piatich finálových pokusoch smutný iba raz, no o to bolestnejšie, že prehru s Uruguajom 1:2 v roku 1950 oplakalo 205 000 divákov na domácej Maracane v Riu de Janeiro. Uruguaj, ktorý sa ako jediný z elitnej šestky majstrov sveta do Francúzska nekvalifikoval, drží rekord v efektívnosti finálových účastí. Obe premenil na zlato, v roku 1930 doma v Montevideu zdolal Argentínu 4:2 a o dvadsať rokov vyviedol spomínaný kúsok Brazílii. Angličania v histórii MS smútili dosť, ale v jedinom svojom finále (66) vo Wembley po problematickom priebehu pokorili Nemcov. Aktívny pomer finálovej úspešnosti má päťnásobný finalista Taliansko 3:2, vyrovnaný Nemci (3:3) a Argentína (2:2), svorne pasívne je trio Holandsko, Československo a Maďarsko (0:2), Švédsko má bilanciu 0:1.
Rigorózny regionálny princíp však dosť zavádza. Zo základnej semifinálovej zostavy pôsobia iba štyria hráči v brazílskych tímoch (Taffarel, Junior Baiano, Ze Carlos a Bebeto), ostatní brúsia svoje technické a osobnostné dispozície v popredných európskych tímoch. V anglickej, talianskej, nemeckej, španielskej či francúzskej alebo holandskej lige zrejú a zarábajú kľúčové osobnosti drvivej väčšiny všetkých 32 účastníckych tímov, ktoré sa prebojovali do Francúzska. Tak to vyselektoval ekonomický, tradičný i odborno-športový diktát Európy. Podobne, ako má v hokeji nadvládu zámorská NHL, ktorá si zo zvyšku sveta vyprofilovala farmu na talenty. Môže sa však aj prihodiť, že sviatočným olympijským entuziazmom zomknutí Česi v Nagane dostanú na kolená reprezentantov svojich chlebodarcov. Brazílčanov nadnáša podobná „zvrátená“ pasia.
Brazílčania vypálili Európe rybník naposledy v Amerike, kde triumfovali napriek tomu, že medzi ôsmimi štvrťfinalistami sa ocitli jediní zo svojho kontinentu. Z finálovej zostavy proti Taliansku, ktoré vtedy po bezgólovej remíze knokautovali až v penaltovom rozstrele vďaka tomu, že budhista Roberto Baggio to v Pasadene napálil pánu bohu do okien, sa na parížsku obhajobu chystajú štyria - kapitán Dunga, brankár Taffarel, obranca Cafú a útočník Bebeto. Jeho syn Matthäus, ktorého dnes už celosvetovo známym gestorituálom korporatívne mojkal celý tím vtedajšieho trénera Perreiru, už dávno vie chodiť a neoblomne si pýta druhý titul, o chvíľu pôjde do školy.
Ešte väčšiu chuť však majú domáci Francúzi, ktorí by radi svoju kultúrno-futbalovú revolúciu a la Coupe du Monde (humánny nadhľad v organizácii i prežívaní „životne“ dôležitých športových bojov) priklincovali v novom národnom stánku pod Eiffelovkou v duchu optimálneho scenára organizačného šéfa Michela Platiniho. Božský Michel si želal práve Brazíliu, aby v sladkom Francúzsku zvíťazila futbalová romantika. Po patovom talianskom cattenacciu vo finále v USA 1994, buldodžej konfrontácii Nemcov s Argentínou vo finále 1990 v Taliansku i 1986 v Mexiku, v Španielsku 1982 našiel recept na nemecký percentuálny futbal Talian Rossi, sa Paríž i fajnšmekri v celom svete tešia na pekné, obojstranne otvorené finále po 20 rokoch (1978: Argentína - Holandsko 3:1).
