Dlháň opásaný talianskou vlajkou sa sklátil na kolená a do prachu zo slnkom vyprahnutej trávy na marseillskej pláži nešťastne mlátil hlavou. Okolitá mnohotisícová presila, ktorá pred veľkoplošnou obrazovkou jednotným výskokom a hromadným objímaním oslavovala po piatku štvrťfinálový postup Francúzska cez Taliansko múčila jeho sklamaním zmučené telo i dušu ďalšími nánosmi prachu. Zlomený námorník Luciano po chvíli trochu teatrálne zodvihol oči k pozlátenej soche Madonny nad Chrámom Notre Dame de la Garde, ktorá vysoko nad mestom oddávna ukazovala moreplavcom cestu do bezpečia marseillského prístavu. „Prečo práve my, prečo, prečo? Jedenástky by mali zrušiť!“ mával bez života lístkom na utorňajší vlak Marseille - Paríž. Tridsaťštyriročný Janovčan mal naplánovanú dovolenku tak, že hneď svoju nákladnú loď opustí v marseillskom novom prístave, na pláži Prado poľutuje domácich, že na squadru azzurru ešte nedorástli a semifinálové i finálové sviatky vychutná v Paríži aj s bratom, ktorý bol odsúdený na vlastné oči pretrpieť taliansku futbalovú tragédiu na Stade de France. Lucianove lístky na vlak i na druhý semifinálový zápas sú náhle na predaj. Kým skupinka s porozhadzovanými motocyklovými prilbami zaujato žrebuje o ten druhý, Luciano namiesto obchodníckej licitácie o cene neprestáva bedákať. „Pochopíte to, pred štyrmi rokmi v Pasadene Roberto, teraz Luigi. To je kliatba, ale za čo? Za to, že sme v talianskych kluboch naučili hrať Francúzov naozaj veľký futbal?“ Celé Taliansko v tlači no najmä v ulicich vyplakávalo nad smoliarskou jedenástkovou retrospektívou. Najviac bolela tá v roku 1990 na domácom šampionáte. V semifinále ich po nerozhodnom predĺžení 1:1 vyradila Argentína na strely zo značky pokutového kopu 4:3. Pred štyrmi rokmi na americkom štadióne Rose Bowl v Pasadene však bola horkosť športovo prenikavejšia, hoci geograficky vzdialenejšia. Najväčšia hviezda talianskeho tímu Roberto Baggio prestrelil Taffarelovu bránku vo finále, majstrom sveta sa po bezgólovom predĺžení stala Brazília. V hlavnom meste sladkého Francúzska teda do tretice najtrpkejšie. V Paríži si fantóm kliatby sadol na kopačku Di Biagia, ktorý, aby vyhrotil vrtkavosť kontrastných emócií na hru centimetrov, napálil žrď. Luciana pomaličky do vzpriamenej polohy vzkriesilo súcitné hladkanie francúzskych vlajok a pozvanie do starého prístavu - s oslavujúcimi premožiteľmi. Ostrieľaný námorník čarovné zákutia tejto štvrte napokon dôverne pozná, sám určí podnik, kde spláchne žiaľ pohárikom grappy. V uličkách neďaleko stanice St. Charles vraj pozná aj iné možnosti útechy.

ANGLICKÍ GENTLEMANI

Odlišným štýlom sa s podobným osudom vyrovnávali anglickí fanúšikovia v St. Etienne po nešťastnom osemfinálovom boji s Argentínou. Už po odpískaní druhej pätnásťminútovky predĺženia vítal brankár Seaman i niektorí ďalší vražednú jedenástkovú ruletu s úsmevom. Nešlo o povýšenectvo alebo o ľahtikárstvo, ale obrnenie voči nemužným emóciám, ktoré ľahko vedú k zlyhaniu. Anglickí hráči sa aj po poslednom zlikvidovanom pokuse Battyho (tiež nádherná tragédia, keď sa trénerovi Hoddlemu dobrovoľne prihlásil v duchu nepísaného ostrovného zákona, že pôjde na to, lebo striedajúci hráč by mal mať viac síl, hoci neborák jedenástku vo svojej profikariére nikdy neskúšal) na ihrisku zachovali ako hrdí reprezentanti v krajine kolísky futbalu. Nepadali do mdlôb, nepreklínali nadprirodzené sily, rozhodcu, nehrali vlastenecké divadlo s patetickými gestami či grimasami. Odišli vzpriamene po výmene dresov a gratulácii šťastnejšiemu. Sklamanie uväznili vo svojom vnútri, v konzervatívnych tradíciách anglického športu sú jasne čitateľné princípy gentlemanstva, podľa ktorých ozajstná klasa neobťažuje okolie výlevmi svojho vnútra, v tomto prípade mu skôr nedožičilo príležitosť pokochať sa na núkajúcich sa tragických obrázkoch. Túto filozofiu striedavo úzkostlivo obhajujú a nezriedka aj povýšenecky šíria v krajinách na juh od Ostrovov aj ich fanúšikovia, čo pravidelne preskakuje do nedorozumení vrcholiacich fyzickým riešením. Majster alkohol a pravidelný výskyt asociálov v schéme všeobecnej mienky kruto prekryjú rytierske cnosti a Európa ich víta s nálepkou nevyliečiteľných recidivistov chuligánov, a nezriedka testuje prah ich tolerantnosti účinnými provokáciami. Francúzska televízia v hlbokej analýze pitvala zo všetkých strán fenomém anglických futbalových fans a zahniezdila sa bez zreteľného výsledku niekde pred Paulom McCartneym a hnutím „hippies“. Na Námestí Jean Jaures v St. Etienne miešal Ron z Liverpoolu v Shearerovom drese smutne kávu, alkohol bol v deň zápasu s Argentínou prísne zakázaný. „Tento mančaft sa po dlhých rokoch stagnácie chcel veľmi presadiť a videli ste, že mal na to. A znovu tie čertovské jedenástky. Bol som pri tom, ako nás v Taliansku 1990 v semifinále šampionátu týmto spôsobom vykopli Nemci. Pred dvoma rokmi na domácich majstrovstvách Európy zasa Nemci a zasa v semifinále. Otec mi vravel, že Anglicko pyká za to, že svet ani história neuverili a hlavne nedokázali, že Hurstov gól do nemeckej siete vo finálovom predĺžení majstrovstiev sveta 1966, na ktorých Anglicko doma získalo doteraz svoj jediný titul, bol naozaj regulárny. Ale prečo má toto dedičstvo znášať aj osemnásťročný Owen ešte po 32 rokoch vo Francúzsku? Ten za nič nemôže a nehral tu o nič horšie, než Ronaldo,“ Ronova partia je presvedčená, že Owen to nevyspytateľnému osudu ešte raz všetko spočíta. Aj keby sa za ním a tým mali trepať až do Japonska a Kórey, kde majú byť nasledujúce majstrovstvá sveta.

SLOVENSKO VO FRANCÚZSKU

Túžbou zahrať si na vlastné nohy na MS 2002 sa v rozhovore pre SME netajil ani slovenský reprezentant Samuel Slovák hrajúci v španielskom Tenerife. Bolo by naozaj načase, aby on a jeho generácia vytiahli konečne náš futbal tam, kde sa už pravidelne objavujú krajiny tretieho sveta. Pri neúčasti našej reprezentácie bolo zastúpenie Slovenska na francúzskom Coupe du Monde mrazivo biedne. Na volebný kongres FIFA a na úvodnú fázu šampionátu zavítala iba dvojica vrcholných funkcionárov, predseda zväzu Milan Služanič a generálny sekretár Peter Židovský. Reprezentačný tréner Jozef Jankech pozoroval dianie v Paríži. Jozef Vengloš funguje v prestížnom tíme expertov FIFA ako pozorovateľ po celý čas MS v Paríži, mimochodom, dosť na dištanc od vlajky Slovenského futbalového zväzu, osobitne po príhode na jeho poslednom volebnom kongrese. Ďalší tréneri, funkcionári či hráči len po súkromných linkách. Neospravedlniteľnou blamážou, skôr sabotážou, je, že slovenská stolička na trénerskom sympóziu v závere minulého týždňa v Paríži ostala neobsadená. Francúzsko ochotne prijalo a pohostilo na najväčšom futbalovom sviatku v histórii vyše desaťtisícovú inváziu fanúšikov z ďalekého Mexika, Argentíny, Kolumbie. Slovensko však má v neďalekom Francúzsku menej akreditovaných novinárov než pred štyrmi rokmi vo vzdialenejšej Amerike, kde tiež chýbalo naše priame hráčske zastúpenie. Historicky neprekonaný objem 56 televíznych prenosov STV zvládla trojica komentátorov (žiadny rozhlasový reportér), štvorica po slovensky píšucich zástupcov Športu, Futbalmagazínu, Práce a SME pri vzácne zriedkavých stretnutiach na francúzskych štadiónoch smutne konštatovala, že je v suverénne najslabšej zostave nielen v konkurencii európskych krajín, nehovoriac už o masívnych mediálnych sprievodoch 32 účastníckych reprezentácií. Medzinárodná futbalová federácia (FIFA) má 193 členských krajín, z ktorých sa popri istých účastníkoch záverečného turnaja Brazílii (obhajca posledného titulu) a Francúzska (usporiadateľ) prihlásilo do kvalifikáce 168 štátov.

Pri počte dvanásťtisíc akreditovaných píšucich novinárov vyznieva trojica pôvodne akreditovaných slovenských zástupcov (SME získala riadnu akreditáciu až v priebehu MS) ako alarmujúci ústup z pozícií. Na ilustráciu - z Maďarska je tu okrem troch televíznych komentátorov aj desať píšucich redaktorov a traja rozhlasoví reportéri. Prirodzene, rozhodujúcim momentom je absencia aktívnych účastníkov - hráčov, ale zo spoločenského ústupu do stredoveku trčí aj zahraničná politka Slovenského futbalového zväzu. Story okolo akreditácie SME je pre čitateľa zrejme marginálna, možno aj únavná, ale na druhej strane by verejnosť mala vedieť i to, akí ľudia riadia náš najpopulárnejší šport. Naša redakcia vinou vlastnej nedochvíľnosti komplikovanou zdravotnou indispozíciou kolegu zmeškala pôvodný januárový termín uzávierky organizačného výboru MS. Predtým prišla na futbalový zväz z FIFA kvóta troch miesteniek pre píšucich redaktorov, ktorá je však v praxi skôr lakmusovým papierikom na reakciu príslušného zväzu, než definitívnym verdiktom. Naša futbalová generalita v srdci Európy zaujala postoj podobný grónskej futbalovej veľmoci, navyše získala alibi, že to tak káže najvrchnejší zákon, a fajka zhasla. SME v mobilizácii tesne pred MS v snahe obsadiť prestížne podujatie oslovila SFZ, či by láskavo neposkytol svoju pečiatku, prípadne vrcholný podpis pod Zdvorilé ospravedlnenie za pokus o dodatočnú akreditáciu zástupcu SME na Coupe du Monde. Od pána Služaniča a jeho suity SME nežiadalo ani gram angažovanosti, iba dve pasívne sekundy na „štempel“ a podpis, že SME sa neživí pornografiou, že píše aj o futbale, že redaktori nepristáli včera z Marsu, ale pravidelne poskytujú svoj sledovaný priestor aj oveľa menej sledovanejším a vydarenejším vyhláseniam, zámerom, predsavzatiam, stratégiám i kiksom z Domu športu na Junáckej ulici. Nie, dovolili SME si dosť, na to, aby kajúcne štylizované papiere vo dvoch svetových rečiach ostali napriek vyžiadanému rešpektovaniu protokolárnej hierarchie formou osobnej komunikácie šéfredaktora po niekoľkodňových typicky našských zašívacích operáciách, že podpisogénny človek práve neodkladne rokuje o dvoje dvere ďalej, zakotvili v nevybavenom šuflíkovom cieli. Nedožili sme sa výnimky zo všeobecne známej skúsenosti o tom, že vrcholom slasti sekretárky pána prezidenta a jeho generálneho je, keď si svojou fóbiou ku konštruktívnemu krôčiku „podmaní“ stránku tak, že naveky stratí chuť… Skrátene, výsledný pocit bol zhodný s tým, ako keď pred rokom ‘89 bezúhonný občan tejto krajiny dostal nehorázny nápad požiadať o cestovný pas a trúfol si na to bez bonboniéry, poníženej poklony, kompenzačnej známosti v autoservise. Len preto, že má na to nárok a riadne platí dane. Aj denník SME a každý jeho redaktor riadne platí dane, okrem toho členské poplatky domácemu Syndikátu i dolárové Medzinárodnej asociácii športových redaktorov. Slovenský futbalový zväz odpinkávacou taktikou všetko negoval a sám si pridal ďalší plus k diagnóze, že čím je silnejší doma, tým je slabší vonku, že čím menej má autority, tým viac to kompenzuje povýšenectvom. Keby títo, vcelku sympatickí a pre futbal v zásade zapálení páni, šéfovali chorvátsky, dánsky alebo nórsky zväz (v porovnateľných reláciách), čušali by sme, ale oni sú formálne najväčšie autority v krajine, kde tréner majstra nemá potrebnú kvalifikáciu… Prípad SME slovenskému futbalu žily zrejme netrhá, ale čo ak sa podobný postup zopakuje v prípade medzinárodného styku konkrétneho klubu… Našťastie aj bez pečiatky SFZ svetový futbal funguje na hodnotových princípoch. Jozef Vengloš, ktorý je okrem iného spolu s Václavom Ježkom strojcom historického titulu majstra Európy pre Československo v roku 1976, má to, čo jeho slovenským premožiteľom v posledných lokálnych voľbách chýba - skutočný kredit. V čase, keď mali novozvolený šéf svetového futbalu Sepp Blatter a celý organizačný výbor francúzskeho šampionátu na čele s Michelom Platinim plnú hlavu starostí (Európska únia tvrdo atakovala regulárnosť distribúcie vstupeniek, s čím súvisia aj normy o akreditačných počtoch), zvládla autorita J. Vengloša kultivovanou technikou aj výnimočnú akreditáciu pre SME. Nie nasilu, zdvorilo, s pochopením, lebo keď sa chce a všetko patrične vysvetlí, všetko v normálnom prostredí ide. Len doma je doma… Asi preto tam lapíme a Chorvátsko vo Francúzsku hviezdi.

ORGANIZÁCIA TIP - TOP

Stalo sa v St. Etienne na zápase D skupiny Španielsko - Paraguaj. Vedľa sediacemu komentátorovi STV Mirovi Michalechovi zahaprovala skrinka, z ktorej jeho hlas putoval k nášmu poslucháčovi. Slovenčina sa zmixovala so španielčinou. Až vtedy človeku docvakne, čo všetko obnáša dokonalá organizácia futbalového šampionátu. Veci sa diali ako v boxe F1. Na prvý poruchový signál vychrlil mladík s vysielačkou príslušné pokyny a o pár sekúnd sa pri boxe STV zrážalo päť ľudí s kompletným náhradným servisom. Jeden mal v ruke monitor, druhý slúchadlá s mikrofónom, tretí náhradnú skrinku. Keby nebolo ich koordinátora, možno by sa pozrážali štyria naraz s monitormi. Francúzi si jednoducho na dokonalej organizácii dali záležať, až je to niekedy príjemné. Napríklad, keď zaparkujete na odľahlom parkovisku pri štadióne Velodrome a oprotiprášiaci Renault sa vám ospravedlní otázkou, či si želáte zviezť do tlačového strediska. V páľave sa príjemný servis osvedčí. Francúzi sa skrátka ponížili, v rozpore so svojou nonšalantnou náturou a znásilňujú sa do nevlastnej role puntičkárov, lebo si to vyžaduje protokol.

Ďaleko od bodov, gólov a sekúnd sa bez duše v Paríži túlal vyradený Škót. Z opätovného vyradenia hľadal útechu v uličkách parížskeho St. Denis. Všade samé špeciáne ceny Le Monde. K pivu, ku všetkému. Len v známej parížskej uličke ponúkali futbalové zľavy pre zdrvených. Z pestrej ponuky atraktívnych afrodizajnov s očividnými dispozíciami sa pristavil pri menej vzdúvajúcej sa plavovláske s profesorským fluidom. Po krátkej konverzácii sa komická zostava károvanej škótskej sukne s profesionálnym ministrihom hráčky najstaršieho remesla stráca v úzkom dvore parížskej vykričanej štvrte. Nad hlavami momentálnych spojencov dvíha na plagáte výstražný prst najväčšia hviezda týchto futbalových dní, Brazílčan Ronaldo, ktorý sa oficiálne podpísal pod boj NO AIDS.