za jej ďalší osud. V úlohe hlavných hrdinov debutovali Miloš Zeman a Václav Klaus. Ako k tomu vlastne došlo?
V prvom kole rokovaní o zostavení vlády, ktorými je poverený šéf sociálnych demokratov Miloš Zeman, si politici „povinne“ vymenili svoje nezmieriteľné stanoviská, prezentované už pred voľbami. Vzhľadom na neústupčivosť predsedu Únie slobody Jana Rumla, ktorý zatiaľ odmieta akúkoľvek podporu prípadnej dvojkoalícii ČSSD-KDU-ČSL, sa zdalo, že Zeman so svojou misiou stroskotá skôr, ako mu vyprší dohodnutá a ostatnými politickými stranami akceptovateľná lehota. Ani Klaus však nemal najmenší dôvod na to, aby sa predčasne radoval; diskusie o vytvorení stredopravicovej koalície narážali na tvrdé podmienky Únie slobody a oprávnenú nedôveru kresťanských demokratov. V hre však stále bola a je aj tretia možnosť, preferovaná Václavom Havlom - vláda pozliepaná z ctižiadostivých politikov nastupujúcej generácie, doplnená o osvedčených odborníkov typu Josefa Zielenca. Obaja päťdesiatnici, Zeman a Klaus, sa tak na niekoľko dní ocitli v úlohe štatistov: podmienky nediktovali oni, ale dve prezidentom nepriamo podporované politické strany so spoločným súčtom hlasov, ktorý predstavuje polovicu volebných preferencií víťaznej ČSSD.
Videné z tohto uhlu pohľadu, vyhlásenie Václava Klausa, že je ochotný tolerovať jednofarebnú vládu sociálnych demokratov, nie je až takým prekvapením. ODS by tak nielenže splatila politický dlh, ktorý voči ČSSD má - sociálnodemokratickí poslanci pred dvoma rokmi opustili počas hlasovania o dôvere poslaneckú snemovňu, čím umožnili existenciu menšinovej vlády Václava Klausa - ale ODS tiež spoločne s ČSSD pripomenula Hradu, že nemieni akceptovať akékoľvek zásahy do politických rozhovorov. Klausovi sa zároveň vydaril šikovný politický ťah: skutočnosť, že obe strany disponujú ústavnou väčšinou, a teda aj možnosťou zmeniť pomerný volebný systém na väčšinový, má dať Josefovi Luxovi a Janovi Rumlovi jasne najavo, že majú poslednú šancu rozhodnúť sa, či sa ich politickí zástupcovia chcú podieľať na vláde zostavovanej Klausom, alebo žiť v obave, že sa po budúcich voľbách nemusia prebojovať do parlamentu. Rovnaké nádeje však má aj Miloš Zeman - v tejto šachovej partii hrajú obaja pragmatickí „spojenci“ aj naďalej proti sebe. EVA GRUBEROVÁ, Praha
(Autorka je stálou spolupracovníčkou SME)
