roku vydáva súhrnné správy IVO. Medzi editormi všetkých troch doterajších súhrnných správ je meno sociológa Martina Bútoru, prezidenta IVO.
Súhrnná správa obsahuje 26 rôznych oblastí. Čo spoločné majú trendy na rok 1997 pre všetky alebo pre viaceré oblasti?
„V porovnaní s dvoma predchádzajúcimi vydaniami je tohoročná správa obsahovo bohatšia a rozsiahlejšia, má 700 strán, obsahuje takmer 200 tabuliek a grafov. Napísalo ju 40 autorov, posudzovalo 30 lektorov. Je to teda okrem iného aj kniha o spolupráci rôznych osobností, vedných disciplín, pracovísk. Výsledný pohľad je značne kritický, vo väčšine oblastí došlo buď k prehĺbeniu už existujúceho nepriaznivého vývoja, alebo k novým negatívnym okolnostiam. Pre ekonomiku je podľa nášho autora I. Mikloša charakteristický relatívny pokles hlavných makroekonomických indikátorov a narastanie napätia v ekonomike. Enormne sa zvýšili úrokové sadzby, takže domáce úvery sa stali nedostupné, čo postihlo najmä malých a stredných podnikateľov, tí totiž nemohli získať relatívne lacnejšie úvery v zahraničí. Zvyšovala sa platobná neschopnosť, klesala platobná disciplína, nedochádzalo k ozdravovaniu podnikovej sféry, raketovo vzrastalo zahraničné zadlženie SR, nekontrolovateľne narastal priamy aj nepriamy vnútorný dlh, prostredníctvom privatizácie vzrastala prepojenosť politickej a ekonomickej moci, bujnel klientelizmus a korupcia, poklesli ratingy slovenskej ekonomiky.“
Ako prijímajú občania situáciu vo vnútornej politike?
„Vo vnútornej politike si ako príklad možno zobrať expanziu štátu do spoločnosti, vrátane posilnenia pozície štátnej správy na úkor miestnej samosprávy. Takže štyri roky po parlamentných voľbách 1994 občania vnímajú Slovensko ako krajinu s početnejšími a väčšími problémami ako predtým. Ako krajinu menej spravodlivú, menej demokratickú, menej rešpektujúcu vládu zákona. Ako krajinu rozmáhajúceho sa násilia a organizovaného zločinu a chronicky pretrvávajúcich sociálnych problémov, krajinu so zhoršenými šancami mladej generácie a s oslabeným medzinárodným postavením. Zároveň však Z. Bútorová pri analýze vývoja verejnej mienky zdôrazňuje, že napriek úsiliu vládnej koalície o kontrolu médií a ‘kolonizáciu‘ početných oblastí života spoločnosti nepribudli občania, ktorí by prijali za svoju oficiálnu pravdu hlásanú vládnou koalíciou. Väčšina ľudí napriek neúspechom slovenskej zahraničnej politiky nezanevrela na demokratický Západ a podporuje členstvo Slovenska v euroatlantických štruktúrach. Nepriaznivý vnútropolitický vývoj sprevádzaný integračnými neúspechmi Slovenska mal za následok, že občania začali pozornejšie pristupovať k otázkam demokracie a právneho štátu. Štyri mesiace pred parlamentnými voľbami 1998 je väčšina potenciálnych voličov pripravená podporiť politickú opozíciu.
Čím sa líšia trendy v rokoch 1995 a 1996 od 1997-98?
Dovolím si to ilustrovať na príklade zahraničnej politiky Slovenska. Prvá významná zahraničná cesta Vladimíra Mečiara v januári 1995 viedla do Bruselu, druhá do Budapešti. Premiér mohol v sídle NATO dokumentovať, že zahraničnopolitickú časť programového vyhlásenia jeho vlády, kde sa hovorilo o integrácii Slovenska do západných štruktúr, schválili tak všetky strany vládnej koalície, ako aj celá opozícia. Rozširovanie NATO začalo nadobúdať reálne črty, so Slovenskom sa ešte rátalo. Známy konzervatívny komentátor W. Safire v New York Times vítal návrh zákona, podľa ktorého by USA mali uľahčiť prechod krajín Višegrádskej štvorky ‚k plnému členstvu v NATO najneskôr do 10. januára 1999‘. Nasledovala cesta do Budapešti, o pár týždňov potom bola uzatvorená slovensko-maďarská zmluva. Taký bol trend na začiatku roku 1995.
O tri roky neskôr sa však už črtá iný trend. Najvýznamnejšia predvolebná Mečiarova cesta smeruje do Ruska, pričom podľa A. Dulebu v roku 1997 urobila slovenská vláda voči ruským ekonomickým záujmom ústupky, ktoré ešte v roku 1995 považovala za nepredstaviteľné. Po neúspechu SR na summite v Madride môže o členstve v NATO slovenská armáda iba snívať, nijaké proslovenské lobby v USA sa nepodarilo vytvoriť a keby aj, nijakí naši priaznivci by neboli schopní donekonečna zahladzovať domáce prešľapy. Slovensko je oprávneným predmetom kritiky i starosti Európskej únie, premrhali sme možnosť výraznejšej podpory Nemecka. Vzťahy so susedmi značne ochladli, post veľvyslanca na Ukrajine je dlhodobo neobsadený, ako keby to nebol náš dôležitý sused, ale len akási ‚brána do Ruska‘, Mečiar s Klausom sa za celé štyri roky napriek ‚nadštandardným vzťahom‘ stretli na oficiálnych rokovaniach iba raz, niektorí činitelia vládnucej koalície sa voči Rakúsku správajú tak, ako keby sa Rakúsko, a nie Slovensko chcelo stať členom Európskej únie, ako keby nie Rakúsko, ale Slovenská republika predsedala budúceho pol roka EÚ. Za takýchto okolností sa potom znehodnocuje aj ten nemalý kus práce, ktorý sa napriek všetkému v integrácii Slovenska do EÚ urobil.
Slovensku hrozí efekt nožníc, ak nebude pokračovať proces približovania rovnakým tempom ako v iných porovnateľných krajinách, bude sa Slovensko od stanoveného cieľa vzďaľovať. Z roka na rok bude ťažšie tento vývoj zvrátiť.“
Ktoré oblasti sú najproblémovejšie a v čom?
„Celková nestabilita práva, neúcta k zákonnosti, nerešpektovanie právneho štátu. Okrem notoricky známeho porušovania demokratických pravidiel hry naši autori upozorňujú na viaceré menej badateľné problémy. Tri príklady za všetky. H. Woleková a I. Radičová dokumentujú, že na Slovensku máme v skutočnosti slabú, nesolventnú strednú vrstvu, pričom v dôsledku prerozdeľovania prakticky najväčšmi diskriminovanou sociálnou skupinou je skupina ekonomicky aktívnych občanov. V. Rosa v stati o školstve a vede poukazuje na kritické zaostávanie Slovenska v investíciách do vzdelania, keď napríklad podiel zo štátneho rozpočtu na vysoké školstvo a vedu tvoril na Slovensku 2,5 %, kým v Rumunsku činil 4 % a v Slovinsku 7,5 %. Autor ukazuje, že Slovensko má tento parameter najhorší zo všetkých krajín kandidujúcich do EÚ. Slovenské školstvo trpí nedostatkom peňazí, ľudí a kvalitných koncepcií rozvoja. P. Vačok a M. Ivantyšyn dokladajú prehlbovanie niektorých negatívnych tendencií v kriminalite: klesala účinnosť orgánov činných v trestnom konaní, rástol podiel drogovej kriminality, zvyšovala sa nebezpečnosť organizovanej kriminality, sledovali sme vojnu gangov, ktorá v histórii Slovenska nemá obdobu, mafie začali pôsobiť už aj v menších slovenských mestečkách, vyberanie výpalného v roku 1997 už prestalo byť len problémom podnikateľov - ohrozuje všetkých, ktorí majú väčší majetok.“
Ktoré oblasti sú naopak vyhodnotené ako menej problémové alebo pozitívne?
„Samotní autori a autorky vo veľkej väčšine prípadov vidia svoje oblasti značne kriticky. Mne ako editorovi však vyvstáva pred očami celok, takže vidím aj priaznivé trendy či skutočnosti. Len heslovite - solídne fungovanie Ústavného súdu a Národnej banky Slovenska; odhodlanie väčšiny slovenskej justície nepodliehať politickým tlakom; existencia samostatných, od štátu oddelených sociálnych fondov; profesionalita a pripravenosť príslušníkov armády; fungovanie súkromných médií ako Rádio Twist či tlačová agentúra SITA; nezmenene silná proeurópska orientácia väčšiny obyvateľstva; viac verejnej diskusie o kriminalite, ako aj prejavy spontánneho odporu voči organizovanému zločinu, najmä proti vymáhaniu výpalného; nemalý kus konkrétnej práce v približovaní sa k európskej legislatíve; neutíchajúci rozvoj tretieho sektora a zakoreňovanie inštitúcií občianskej spoločnosti.“
Ak po voľbách dôjde k výmene vládnej garnitúry, v ktorých oblastiach je reálne očakávať pozitívnu zmenu trendu?
„Takých oblastí je viacero. Určite medzi ne patrí kriminalita, mediálna politika, zahraničná politika, menšinová politika i niektoré ďalšie. Najdôležitejšiou by mala byť zmena štýlu vládnutia - od konfrontácie k dialógu. Podľa našich autorov P. Vačoka a M. Ivantyšyna v prípade priaznivej zmeny vlády možno očakávať zvýšenú snahu o potlačenie kriminality, posilnenie odhodlania obyvateľov odmietať spoluprácu s organizovanými kriminálnymi skupinami, podriadenie SIS parlamentnej kontrole, zlepšenie medzinárodnej spolupráce a iné. Ťažšie to bude v oblastiach, ktoré sú spojené s ekonomikou. Ako píše I. Mikloš, vláda zdedí obrovské množstvo odkladaných problémov, ktorých riešenie bude politicky náročné, pretože nepôjde o populárne riešenia - znižovanie fiskálneho dlhu, deregulácia cien, spustenie skutočných bankrotov, reforma sociálneho systému a podobne.“
Bude IVO produkovať obdobné správy aj v budúcich rokoch? V čom sa budú líšiť od doterajších, ako sa napríklad prejaví eventuálna zmena vo vláde po voľbách?
„Akákoľvek vláda, ktorá vzíde z volieb, to bude mať veľmi ťažké, a skutočne demokratická vláda to bude mať dvojnásobne ťažšie, pretože demokracia neznamená iba vôľu väčšiny, ale aj úsilie o dohodu, o permanentný dialóg. Normálnou črtou normálnej demokratickej vlády je, že si správy a výskumné zistenia takého typu, aké produkuje IVO, všíma, ba ich víta. A ak takéto správy majú byť pre demokratické vládnutie - nie iba pre vládu, ale pre spravovanie vecí verejných - osožné, je celkom samozrejmé, ak sú kritické. Jediné, čo nevieme, je, kto z našich autorov sa eventuálne stane súčasťou vládnych štruktúr. V takom prípade môže byť naším partnerom, ak o to bude stáť, ale nie kľúčovým autorom Súhrnnej správy.“
V čom vidíte špecifický prínos Súhrnnej správy?
„Ľudská pamäť je krátka. Súhrnná správa by mala verejnosti i každej vláde pripomínať chyby i úspechy vlád minulých a všímať si, ako sa plnia ciele vlády súčasnej. Sme si vedomí toho, že publikácia, bohužiaľ, nie je ľahkým a zväčša ani radostným čítaním. Je to však svedectvo, ktoré môže okrem všeobecného obohatenia poznatkov poslúžiť každému, kto sa chce zodpovedne rozhodovať v nadchádzajúcich parlamentných i komunálnych voľbách, kto si pre svoje rozhodnutie hľadá solídne podložené argumenty. Naše ‚Slovensko v kocke‘ ako systematicky zhromaždená kolektívna pamäť na ľudí a ich skutky, ako politická, sociálna, ekonomická i mentálna mapa krajiny stojacej na prahu kľúčových rozhodnutí, chce byť príspevkom k verejnej rozprave pred voľbami a nepochybne aj po nich. A možno ide aj o určitý kultúrotvorný čin, až sa raz niekto na Slovensku podobne ako kedysi skvelý žurnalista Ferdinand Peroutka rozhodne napísať naše vlastné ‚Budovanie štátu‘, bude mať z čoho čerpať.“
