isíc fanúšikov. Dvoj- i trojnásobné počty veľkých mužstiev (Taliansko, Nemecko, Brazília, Anglicko, Mexiko, Holandsko) hravo vykompenzovali turistické výpravy z Kórey, Japonska či Jamajky. Ani tie však nepricestovali do Francúzska v desiatkových či stovkových reláciách, ako o tom niekoľko mesiacov bohorovne informovala oficiálna domáca agentúra vychádzajúca zo zotrvačného predpokladu o limite vyplývajúcom z nízkej životnej úrovne. Aj Kamerun, Nigéria, Kolumbia majú na Coupe du Monde početnejšie divácke zázemia, než malo Československo pri svojom poslednom štarte na MS 1990 v Taliansku. A to sa vtedy ešte pod päťtisícové výjazdy Čechoslovákov do neveľmi vzdialenej Florencie či Milána podpísala porevolučná eufória z pochovávania ostnatých drôtov. Nóri to mali do Marseille na juhu Francúzska podstatne ďalej, no po sobotňajšej osemfinálovej prehre s Talianskom sa domov trúsi osem až dvanásťtisíc smutných obyvateľov krajiny, ktorá má približne rovnaký počet obyvateľov ako Slovensko.
Šampionát vo Francúzsku nemôže v priemernej návštevnosti na jedno stretnutie prekonať posledný sviatok futbalu v USA pred štyrmi rokmi, kde sa v nepomerne väčšej krajine podarilo organizátorom naplniť gigantické hľadiská. Divácke rekordy v Amerike však lámali zväčša lokálne potomkovia vysťahovalcov z futbalových krajín, ktorí žili v okolí Los Angeles, Chicaga, Detroitu, a prišli nostalgicky povzbudiť reprezentantov rodísk svojich praotcov. Fungovalo niečo podobné, ako keď sa pred dvoma rokmi v newyorskej Madison Square Garden pri zápase USA - Slovensko na Svetovom pohári v hokeji vyrojili stovky slovenských zástav. Prvý štart samostatného Slovenska v najznámejšom športovom (i spoločenskom) chráme sveta prišli pozdraviť slovenskí vysťahovalci z celej Pensylvánie. Do Montrealu či Ottawy pár dní predtým na zápasy s Ruskom a Kanadou to však bolo už pre nich priďaleko. Aj futbal v roku 1994 bol pre normálneho fanúšika pridrahý, do vzdialených dejísk sa muselo cestovať letecky, preto organizátori ponechali tímy so silným diváckym zázemím čo najdlhšie v mestách, kde mali najrozsiahlejšiu podporu vysťahovalcov.
SEPP BLATTER BLAHOŽELAL CELÉMU FRANCÚZSKU
Francúzske Coupe du Monde sú v tomto smere historickým prielomom. Na masívnu Tour de France za futbalovou loptou vyštartovalo takmer pol milióna fanúšikov z celého sveta, ktorí sa podľa pestrého programu šiestich základných skupín a lotérie v nasledujúcej vyraďovacej časti presúvajú zväčša na kolesách krížom-krážom po nádhernej krajine. Rendezvous celého sveta testuje organizačnú pripravenosť, komunikačnú infraštruktúru na všetkých úrovniach i ľudskú tolerantnosť celého Francúzska. Novozvolený prezident Medzinárodnej futbalovej federácie Sepp Blatter na sobotňajšej tlačovej konferencii v Paríži zablahoželal celému Francúzsku, že to dokázalo.
DESIATI BRAZÍLČANIA NA STRIEDAČKU V DVOCH DVOJPOSTEĽOVÝCH IZBÁCH
„Po prvýkrát v mojom pokojnom dôchodku ma zamrzelo, že nie som mladší,“ priznal zamyslene Giles Cottin a pohľadom skontroloval rad vyblýskaných pohárov nad barom svojho postaršieho hotelíka Le Mistral na severnom predmestí Marseille. „Desaťkrát denne mi volajú kolegovia, či im nemôžem prebrať časť klientely, ktorú nemôžu ubytovať. Také niečo v minulosti nebývalo, každý sa staral o svoje problémy, ako si udržať stabilných a získať nových hostí. Teraz mi z turistického centra ponúkajú každé popoludnie nový autobus. Hoteliérstvu som zasvätil celý život, pochopte, čo so mnou robí halda nevybavených požiadaviek. Keby som bol mladší, fakt by som sa pustil do stavby bazéna na streche. Je pevná, odolala by.“ Prešedivelá, na marseillskú zemepisnú šírku bledá tvár vítala futbalový šampionát skôr s obavami. „Všade čítam a počúvam, čo tí futbaloví fanúšikovia navyvádzajú. Za dva týždne sa pod mojou strechou vystriedali naozaj všetky kontinenty, vyše desiatky národov. A keď počítam tie poháre, rozbitých je ešte menej ako po iné sezóny, keď padajú pri raňajkách šálky malým deťom. Minulý týždeň tu boli Brazílčania. Bubny, polonahé tanečnice, vážne som dostal strach, čo mi z podniku urobia, keď roztočia ten svoj pekelný temperament. A viete, ako tu strávili tri noci? Tuším desiati na striedačku v dvoch dvojposteľových izbách. Nemal som viac voľných, tak som to dovolil. Polovica tancovala a bubnovala na pláži, štyria odpočívali ako neviniatka v izbe. Točili sa stále dokola, žiadny problém, samé úsmevy. Ale keď mi Esmeralda na rozlúčku počarovala bokmi, prvýkrát som zapolemizoval s tým mojím vekom,“ zaiskril inak komótny Giles a uzavrel. „Potom zapnem televízne správy a počúvam, že futbaloví fanúšikovia sú zvieratá. Nerozumiem.“
Študent ekonómie Michel Dornierre brigáduje počas majstrovstiev sveta v marseillskom tlačovom stredisku, kde dohliada na internetovú sieť. „Výsledok informačnej revolúcie. Náš šampionát je po celý mesiac najsledovanejším pódiom vo svete. Milióny pozitívnych pocitov, stretnutí a zážitkov neostávajú síce bez povšimnutia, ale zahubí ich jediná brutalita. Je to zákonité, futbal je v živote človeka iba nadstavba, má prinášať radosť. Každá anomália je citlivo monitorovaná na celom svete. Proti tomu princípu informačnej revo-lúcie márne skúšali vystúpiť aj letecké spoločnosti, že koliduje s etikou a objektívnosťou. Keď spadne lietadlo, o hodinu vie o tom celá zemeguľa. Po celom svete však zahynú pri iných bežných dopravných nehodách neporovnateľne vyššie počty ľudí. A štatisticky podľa počtu bez ujmy prepravených osôb ostáva letecká doprava stále ďaleko najbezpečnejšou. Preto chápem armádu dobrovoľníkov okolo marseillského štadióna Velodrome, ale aj policajtov na pláži, či môjho mladšieho brata, ktorý od rána do večera stojí pri mašine, ktorá tisíckrát denne zröntgenuje tašku každého novinára a objektív každého fotoreportéra. Keď si títo ľudia na britských alebo nemeckých kanáloch vypočujú, čo sa vo Francúzsku deje, ocitajú sa na pokraji infarktu. Trpezlivo, vľúdne, so šarmom, na ktorý sme vo Francúzsku takí pyšní, makáme prakticky vo dne v noci a niekde na CNN nás roznesú, ako ďaleko sme od civilizácie.“
FRANCÚZSKO JE POČAS MS BEZPEČNÉ AKO LETECKÁ DOPRAVA
Tabloidná mediálna politika pohotovo a plasticky masíruje svetovú mienku skrvavenou tvárou zlynčovaného policajta v Lens, hoci na tejto planéte sa v rovnakom čase udeje mnoho hroznejších zverstiev iba pri diskotékach či najrôznejších dedinských zábavách. Michel Dornierre smeroval k podobnosti týchto relácií. Francúzsko je počas futbalových majstrovstiev sveta bezpečné ako letecká doprava. Vychádza nielen z počtu bezpečne prepravených osôb všetkými možnými prostriedkami a komunikáciami, predovšetkým vyspelej diaľničnej a železničnej siete, ale aj z kompletného servisu okolo nich, ktorý predstavuje milióny komunikačných operácií. Každý pomaľovaný i pripitý futbalový fanúšik sa vo Francúzsku kultivovane vyspí, naje, odpočinie si, zabaví sa. Infraštruktúra a bezpečnostno-kultúrno-ekonomický potenciál krajiny to jednoducho utiahne. Aj keď sa na jeho území miešajú ľudia s rodnými listami od Chile po Nórsko v južno-severnom smere a od Mexika po Japonsko v západno-východnom. Navyše, vo futbale ide v prvom pláne o víťazstvá a prehry, a antagonistické portfólium zákonite účinkuje aj u fanúšikov. Francúzi sa však práve na svojom Coupe du Monde podujali revnivú podstatu boja o loptu zastrešiť dávnejšie proklamovaným leitmotívom o povýšení futbalového fenoménu ako prostriedku humanizácie a integrácie.
V BOHOM ZABUDNUTOM KEMPE: MARADONU BY V PREMIER LEAGUE VYSMIALI
V Bohom zabudnutom kempe, asi tridsať kilometrov severne od Montpellieru, Herb Kinley zo Sheffieldu stredozemným slnkom pripálenými ramenami otvára konzervu lunchmeatu. Spoločnosť mu okrem priateľov - spolupracovníkov z jeho oceliarne vo veku od 25 do 36, tvoria Nóri, Nemci, Holanďania a Francúzi. Poživeň čerpajú podľa potreby zo spoločného zdroja, ktorý poskladali bez inventarizácie v tieni drevenice hneď pri rampe pred chatrčou-recepciou. Pred týždňom úplne neznámi ľudia najprv zavesili na suchý stožiar svoje fanúšikovské vlajky a po pár dňoch sú výmenou poznatkov dokonale oboznámení, na ktorých plážach sa dá preháňať na koňoch a na ktorých surfovať. V kempe najnižšej cenovej skupiny nesmie chýbať farebný televízor, sociálne zariadenie je skromné, ale čisté, s teplou vodou. Náhodou, futbalom a finančnými limitmi vyprofilovaná komunita našla útočisko ďaleko od diaľnice smerujúcej zo Španielska, v tichu úrodných polí, viníc a pastvín, po ktorých sa v subtropickom slnku preháňajú voľne žijúce kone. Prostredie konvenujúce ich slobodomyseľnému založeniu. Herb otrčí príchodziemu, prezieravo bez novinárskeho diktafónu, ktorý by ho pri tomto táborovom zoskupení diskvalifikoval, čudesnú kombináciu plátku meatu s mesiacom melóna ako bežné menu, a pokračuje v prednáške. „Serie ma len tá ich teatrálnosť. Hádžu sa na trávnik ako ryby, jačia, až ich počuť v poslednom rade na tribúne. Tu je základný rozpor medzi naším anglickým futbalovým náboženstvom a južanským. Pamätám si na Maradonu počas mexických majstrovstiev v osemdesiatom šiestom. Rukou prekonal nášho brankára Shiltona a ešte to bláznivo oslavoval. Ako decko som to vtedy všetko nechápal, no pri tomto momente sa mi obracal žalúdok. Maradona sa stal majstrom sveta, no nikdy si nepriznal, že sa zachoval úboho. Obrátil to na božiu ruku. Fuj, šťastie preňho, že ho nikdy nik neangažoval do našej Premier league. Vysmiali by sme ho.“ Blonďavý Nemec v Klinsmannovom drese Herbovi súhlasne odpálil plechovku Heinekenu, nórsky pár sa prikotúľal k plamennému rečníkovi. „Nie som šovinista, v Anglicku sme z toho dávno vyrástli. U nás je demokracia, liberálnosť čitateľná aj na futbalových ihriskách, i keď mi napríklad môj konzervatívny tatko lezie na nervy. Ale, vodí ma na futbal od ôsmich rokoch a on mi nezvratne vštepil zásady futbalovej morálky. Angličanom sa s obľubou vysmievajú, že hrajú ako tvrdohlaví barani, bez invencie. V poriadku, ale vždy je to fér boj muža proti mužovi. Naplno od prvej do poslednej minúty, za každého stavu. Južanské typy ostrovný futbal nesporne obohatili, sú vzácne. Ich technická variabilnosť, temperament, romantika. Čierni futbalisti pracujú s loptou pulzne, podľa tepu srdca. Angličania tiež nechajú na ihrisku srdce, ale nikdy neskúšajú divadelné prídavky. Taký Gascoigne tiež hrá futbal telom i dušom, horí, ale klamať súpera sa snaží len a len futbalovými zbraňami. Každého, kto príde za futbalovými peniazmi do Anglicka a skúša niečo filmovať, hneď zblamuje a umravní okolie. Kanadskí hokejisti tiež dlho narážali v Európe na nepochopenie ich náboženstva. Európa bola izolovaná a hlúpa. Nechápala hokejové zákony, Rusi na ich tvrdosť spredu reagovali štípancami a pľuvancami zozadu. Zasa úbohosť. Teraz sú slobodní a vlezlo sa klaňajú pred modlou Stanley cupu.“ Francúzsky zamestnanec kempu s nečitateľným menom na zhrdzavenej plechovej tabuli, tiež brigádujúci študent, otvára do vyprahnutého pľacu päťlitrovú bandasku lacného, no lahodného červeného vína. „Pekne rozprávaš, ale tie sprostosti v Marseille ste si mohli odpustiť.“ Herb, svedok, možno i účastník zrážky anglických chuligánov s francúzskou políciou: „Hm, chlapci zlatí. Celkom šikovne sa učíte, čo je futbal. Na majstrovstvách robíte dobrú atmosféru. Štadióny sú plné a nechrápu. Ale my to v Anglicku každý týždeň zažívame na zápasoch Premier league. Príďte si tam vypočuť, čo je to bojový spev. Cestujem s kamošmi do Manchestru, Londýna, Leedsu. Vždy je všade plno a hlučno. Ale bitkárske priesery sú zriedkavejšie ako Vianoce. Naši poliši tiež nie sú z cukru. Problémy bývajú, keď sa ide na kontinent. Tu nás vítajú ako označkovanú divú zver - už sú tu vygumované anglánske hlavy. Treba nám dokázať, že sa nás nik nezľakne, často to radšej vopred dať najavo, že tu si nemôžeme dovoľovať. Potom stačí nejaké hovädo, lebo aj tie sa s nami preplavia cez kanál, a je to. Hovorím, chodím na futbal od ôsmich rokov, nie do čestnej lóže, a nikdy som sa nestačil pobiť. Hlasivky mám však vždy odrovnané do utorka. Prisahám, že tých tupcov ani nepoznám. S partiou sme sa začali o nich zaujímať, až keď nám pred niekoľkými rokmi UEFA zakázala hrať v európskych pohároch. Aj tak na to doplatila Európa, bez anglickej kultúry futbal nemôže existovať.“
V stredovekých uličkách Montpellieru sa pred dnešným osemfinálovým súbojom s Mexikom ukrývajú pred slnkom nemeckí fanúšikovia. Po finančnej zbierke, ktorú zorganizovali na Námestí komédie a ktorej výťažok venovali rodine brutálne dobitého policajta v Lens, ich Francúzsko omilostilo ako úprimne kajúcich sa. Servírka v minisukni roznášala partii s dortmundskými šálmi nie pivo, ale koktail z ovocných štiav. Majiteľ podniku s motýlikom s miernym pátosom nadväzuje zdvorilostnú reč kostrbatou nemčinou. „Na týchto miestach sedával Francois Rabelais so svojím Gargantuom a Pantagruelom…“ Tričká s nápisom Pardon, France s nemeckou orlicou na chrbte najprv uznanlivo prikývli a jeden z nich, nech nestojí reč, prehĺbil záujem: „O tom trénerovi som ešte nepočul, ale tí dvaja určite hrávali niekde v Taliansku, však?“
