Delenie Afriky na sféry vplyvu je už minulosťou a všetky významné obchodné mocnosti sa usilujú preniknúť na sľubne sa rozvíjajúce trhy čierneho kontinentu. Francúzsko má záujem na regionálnej integrácii v Afrike, ktorá je dôležitým činiteľom stability a rozvoja kontinentu. Tieto dve vety z oficiálnych stanovísk Francúzska k už prebiehajúcej návšteve francúzskeho prezidenta Jacqua Chiraca v štyroch afrických štátoch naznačujú, prečo sa najvyšší predstaviteľ Francúzska - v sprievode tímu obchodníkov - vybral tentokrát do štyroch afrických krajín, ktoré nepatrili do bývalej francúzskej koloniálnej ríše a kde sa Francúzsko dosiaľ neetablovalo - do dvoch anglofónnych a dvoch luzofónnych krajín (s portugalskou sférou vplyvu). Aj keď Chirac i ďalší predstavitelia cestujú hojne do Afriky, všetkých deväť ciest počas trojročnej prezidentovej kariéry smerovalo do frankofónnych krajín v centrálnej a západnej Afrike. Cesta do Namíbie, Južnej Afriky, Mozambiku a Angoly, ktorú začal francúzsky prezident v stredu večer v Namíbii, je prvá svojho druhu.
Francúzsko udržiava dobré vzťahy s väčšinou svojich bývalých kolónií v západnej a strednej Afrike, v ktorých má i svojich vojakov a istý politický vplyv. Vždy sa stavalo do pozície štátu, ktorému leží na srdci osud čierneho kontinentu. Po páde apartheidu mu však v úlohe patróna začala konkurovať nová mocnosť s medzinárodným rešpektom - Juhoafrická republika. Kým Američania - a nakoniec aj Portugalsko - sa snažia zviditeľniť ako "mierotvorcovia", francúzsky postoj neutrality a nezasahovania do vnútorných záležitostí spojil Paríž i s mnohými diktátormi - predovšetkým ide o Rwandu alebo Konžskú republiku (bývalý Zair). Práve v druhej spomínanej krajine pred rokom stálo Francúzsko na druhej strane ako Pretória, keď podporovalo režim dlhoročného diktátora Mobutu Sese Seka. Keď mierové rokovania sprostredkované JAR skončili porážkou jeho režimu a Mobuta vystriedal povstalecký vodca Laurent Désiré Kabila, Paríž dospel k záveru, že je potrebné orientovať sa viac smerom na Južnú Afriku. Že svoj vplyv v regióne si udrží, len ak nebude stáť proti vzmáhajúcej sa regionálnej mocnosti, hrdej na svoju nezávislosť, ktorá produkuje veľkú časť bohatstva regiónu, pričom Francúzsko je len na 11 mieste medzi jej obchodnými partnermi.
Dôraz na myšlienku africkej jednoty a ponúknutie priateľstva krajinám, kde sa hovorí hlavne anglickým a portugalským jazykom, prichádza zo strany Francúzska - nie náhodou - krátko po Clintonovej ceste po Afrike. Ten spájal americký záujem o Afriku s myšlienkou podpory miestnych demokracií a ospravedlnil sa za ľahostajnosť sveta k utrpeniu čierneho kontinentu. Chirac potreboval hneď na prvej zastávke svojej cesty vyzdvihnúť, že Francúzsko nechce Amerike konkurovať v Afrike, ale ju "dopĺňať" - ponúka sociálnu pomoc v rozvoji oproti americkým investičným a obchodným návrhom. Navlas rovnaká argumentácia, ako keď sa Paríž usiloval o väčšiu účasť v Američanmi sponzorovaných mierových procesoch na Blízkom východe, či na Balkáne.
