V. Popovič: "V 14 rokoch, keď som prišiel na Školu umeleckého priemyslu v Bratislave. Elo Havetta a Juraj Jakubisko chodili o dva roky vyššie. Bývali sme spolu ako študenti. Chodili sme spolu roky do bábkarskeho krúžku. Potom sme bývali opäť spolu, keď som bol vysokoškolák. Elo vtedy dva roky robil v PKO a založili sme Divadlo obrazov. Potom sme sa zišli v Prahe. Ja som po dvoch rokoch odišiel na vojenskú prezenčnú službu a on už bol na FAMU a nakrúcal film Predpoveď 0. Takže sme boli opäť spolu.
Jedného dňa ma našiel v Korze sedieť s jednou krásnou dámou ako pijeme dobrý alkohol. Prišiel tam aj s Ľubom Dohnalom, scenáristom, ktorý v súčasnosti žije v Nemecku, a povedali: "Ty tu nechaj tú dámu a budeš s nami robiť film." Priamo pred nos mi položil scenár, vypili dobrý koňak, čo som tam mal a odišli preč. Na druhý deň som už bol s nimi na Kolibe."
o Takže rovnými nohami, zo dňa na deň?
V. Popovič: "Pretože on vedel, komu to dáva. Poznal ma lepšie ako moje nohavice. Videl ma viac ako moji bratia alebo rodičia. Vedel o mne všetko, úplne všetko. Aj ja o ňom, čiže pre mňa to bolo príjemné. Bol som veľmi rád, aj keď som vedel, že to asi nebude med lízať. Na Kolibe v tom čase vzniklo niekoľko skupín. Tú našu viedol Albert Marenčin, ktorý videl naše prvé veci a poznal nás z bratislavského života. Povedal, že by chcel film, nech si Elo napíše film, a ak to bude niečo také, ako sú dve veci, ktoré videl, že on by na to zohnal peniaze. Aj sa tak jeho veľkou zásluhou stalo. Bol tak prezieravý, že tušil, že Elo Havetta je o niečom, spolu so skupinu, ktorú mal okolo seba. Dostali sme 14 miliónov, čo bolo vtedy veľmi veľa peňazí, ktoré sme hravo minuli. Mali sme totiž veľkú spotrebu materiálu a produkčný z Koliby bol z toho úplne zdesený. Dostával záchvaty z toho, prečo už nie sme spokojní v poradí už s piatou verziou. Každý do toho išiel po hlave. Keby sme sa museli zastreliť, tak sa aj necháme zastreliť. Boli sme, čo sa týka rokov, a to málo ľudí vie, najmladším štábom na Kolibe. Ja som mal takých 25 alebo 26 rokov, Elo mohol mať 29. Spolu s hercami sme boli najmladší štáb v histórii Koliby, ktorému boli zverené peniaze na nakrúcanie.
Film bol prijatý dosť rozpačito, lebo nebol postavený na naratívnom scenári, na tom tzv. klasickom scenári. Nemá ani začiatok, ani koniec. Ten film je féria o hľadaní a potrebe zázraku v ľudskom živote."
o Elo Havetta bol zlučujúcim prvkom?
V. Popovič.: "Áno. On vedel všetkých obvolať, obísť a povedať: "Dnes večer sa stretneme." On bol tým, kto postavil koncept Divadla obrazov na nohy. Prijal nás Osvetový ústav ako svoje divadlo. Elo Havetta v tom čase nakrúcal filmy, ktoré má teraz u seba Peter Krivda. Sú to úplne krátke veci, minútové, dvojminútové šoty. Jeden z nich sa napríklad volá Posledná večera. Všetky boli robené na spôsob Chaplinových grotesiek, ktoré sme nesmierne milovali. Elo Havetta robil kameramana a my sme boli herci, prípadne sme to obohatili o tie nápady, ktoré nám momentálne napadli. Bolo to absolútne spontánne. Malo to všetky znaky toho, čomu sa neskôr vravelo happening, akcia... Posledná večera mala napríklad takýto scenár: Ide veľmi smutný študent po ulici a je na ňom vidieť, že je hladný. Cestou, ako ide, nájde lístok na večeru. Vezme ho a beží do univerzitky sa navečerať. To je Posledná večera. Boli to len gagy. Alebo Muž, ktorý chodí po vertikálnej stene. To si zahral sám Elo, ktorý dokázal tak vybehnúť, že chvíľu bežal po stene a až potom sa vrátil opäť na zem."
o Viem, že ste robili výtvarníka vo filme Slávnosť v botanickej záhrade. Ako sa teraz s odstupom času pozeráte na tento film?
V. Popovič: "Ako vidím Slávnosť v botanickej záhrade po tých tridsiatich rokoch? Mám dojem, že tento film v dobe, keď ešte neexistovali hudobné klipy, alebo reklamy, nielenže, ich predišiel, ale nejakým spôsobom ho aj predurčil. Film na mňa pôsobí veľmi súčasne, tým, že má znaky, ktoré súčasné dobré filmy, alebo oznamovacie televízne, ale aj filmové médium začalo používať a používa. Esencie. Proste nakrútim iba esenciu, nie naratívny text a zdĺhavý príbeh. Do obrazu dokážem dostať aj text aj atmosféru, ktorú chcem divákovi "zdeliť". Toto na mňa po tých tridsiatich rokoch pôsobí najviac - prístup voči konzumentovi, voči divákovi, už nie didaktický alebo naivný, ale esenciálny. Keby ten film niekto nakrútil v minulom roku, tak by som mu zatlieskal. Mnohé veci sa mi zdali vtedy, keď už to išlo z tej strižne von, že je to snáď prehnané, že film je "uhnaný", že je tam príliš veľa obrazov, ale po tých tridsiatich rokoch to beriem, už som si zvykol, že frekvencia na moje čidlá, je teraz intenzívnejšia. Teraz sa mi to nezdá ako prehnané. Už som si navykol na jeho rytmus. Je pre mňa prirodzený. Tak sa mi zdá, že tento film bude ešte dlhé roky filmom, ktorý bude dráždiť ľudí, ktorí budú robiť filmy. Budú poznať ten film a budú si s ním merať silu."
o Aký človek bol Elo Havetta?
V. Popovič: "On jednoducho nebol ten typ, ktorý by bol na seba exhibicionisticky pútal pozornosť. Pretože on potvora zistil, že to nepotrebuje. Naopak, keď prišiel Elo Havetta, tak ja som mal pocit, že sa proste teraz nemôžem zaoberať s nejakými vecami. Prišiel Elo, to je výborné, to si môžeme podebatovať. Bude to fajn. Mal vyslovene auru osobnosti - teraz prišiel niekto. Vedel veľmi rýchlo vtiahnuť do rozhovoru a ten rozhovor nikdy nebol pivný. Nebol to blábol. Veľmi veľa čítal a aj po ňom zostali hromady kníh. Tam vlastne išli všetky jeho peniaze. Vyznal sa v tom čase v dostupnej aj nedostupnej literatúre. Vždy mal nejaké kanály, kadiaľ k nemu prešla literatúra. Mal zvyk, že podstrkoval knihy svojim priateľom. Častokrát kúpil päť kusov z jednej knihy, keď bola výborná a rozdal ju tým, o ktorých sa domnieval, že ju potrebujú. To bol jeho štýl. Keď bežal nejaký dobrý neorealistický film, tak on kúpil dvanásť lístkov, porozdával ich a išli sme do kina."
Autor: JOZEF OBUCH
