Je držiteľkou mnohých medzinárodných ocenení. V roku 1960 si odniesla cenu pre najlepšiu herečku z festivalu v Karlových Varoch (za film Vetroplach), v roku 1971 získala Strieborného Huga na festivale v Chicagu (Dni čakania), ďalšiu cenu v Karlových Varoch (Mŕtvy kraj) a v roku 1976 ocenenie za ženský herecký výkon v Cannes (Kde ste, pani Déryová?). Medzi jej najvýznamnejšie domáce pocty patrí Cena Bélu Balásza, Kossuthova cena a najmä Cena za celoživotné dielo, ktorú jej udelili v roku 1994 na filmovom festivale v Budapešti. Krátky čas bola riaditeľkou Umeleckého divadla v Budapešti a v súčasnosti je členkou hereckého súboru Divadla Jószefa Katonu, ktorý patrí medzi najslávnejšie a najuznávanejšie v celom Maďarsku. Už viac ako 25 rokov je jej životným partnerom režisér Gyula Maár.

Z filmografie: Kolotoč (1955), Železný kvet (1958), Dáždnik svätého Petra (1958), Vetroplach (1959), Nezačínajte si s láskou (1965), Chlapci z Pavlovskej ulice (1968), Dni čakania (1970), Elektra a jej pravda (1974), Mačacia hra (1974), Kde ste, pani Déryová? (1975), Šťastný Daniel (1982), Hra v oblakoch (1983), Čierny kašeľ (1986), Hracia skrinka (1987), Denník pre môjho otca a moju matku (1990), Hoplá! (1992), Indiánska zima (1992), Na turné (1993), Dlhý súmrak (1996).

Meno herečky Mari Töröcsikovej je v maďarskej kinematografii i v jej celoeurópskom kontexte pojmom. O obrovskej popularite, ktorej sa teší v rodnej krajine, netreba dlho diskutovať. Keď Petra Hledíka, umeleckého riaditeľa festivalu Art Film v Trenčianskych Tepliciach, kde jej v utorok udelili cenu Hercova misia, viezol taxík k budapeštianskemu divadlu a šoférovi povedal, že ide za Töröcsikovou, nemusel za jazdu ani zaplatiť. Legenda maďarského filmu, ktorá o sebe sama tvrdí, že jazdí ako Niki Lauda, pricestovala na festival takisto autom. "Dostala som síce mapu, ale trošku som zazmätkovala v Nitre. Mala som inak vyznačenú trasu. Keď som sa konečne opäť vrátila na diaľnicu, zistila som, že nemám diaľničnú nálepku. Našťastie, nikto ma nezastavil a v Tepliciach som bola za tri a pol hodiny," popisuje svoju cestu na festival. Sprevádzal ju na ňom jej manžel Gyula Maár, jeden z množstva slávnych režisérov, s ktorými počas viac ako štyroch desaťročí svojej kariéry spolupracovala. Účinkovala vo filmoch Miklósa Jancsóa, Sándora Sáru, Zoltána Fábriho, Marty Mészárosovej či Pála Sándora, na javisku vystupovala v divadelných hrách Shakespeara, Bulgakova, Brechta, Shawa či Millera. Obidvom svojim životným láskam, filmu aj divadlu, sa venuje s neutíchajúcou energiou dodnes. Z pohľadu jej žiari radosť, na perách má hádam vždy príjemný úsmev a nič jej nebráni pripáliť si počas necelej polhodinky tri cigarety.

m Ste výraznou predstaviteľkou psychologických postáv. Stotožňujete sa s niektorým typom žien ľahšie? Zdalo sa vám niekedy, že určitý charakter nedokážete stvárniť presvedčivo, pretože ste sa doň nedokázali vcítiť?

"Všetky svoje postavy spočiatku ani nechcem. Hovorím, pravdaže, o svojich väčších a dôležitejších postavách. Žiaľ, v minulosti sme museli toľko pracovať, že sme urobili hocijaké veci. Aj na ne išla energia, ale vieme, že to nie je hodnota. Pri svojich významných úlohách, najmä ak som ich nakrúcala so skutočnými režisérmi, som vždy hovorila: nie, toto nechcem. Aby som sa s postavou aspoň sčasti stotožnila, musí ma zaujať moment, ktorý v nej mám stvárniť. Celá príprava sa musí dostať do oblúka s prácou. Dôležité je pre mňa citové rozpoloženie postavy a poznanie, či viem zobraziť to, čo odo mňa žiadajú a čo si vyžaduje úloha. Dokonalosť herectva je podľa mňa to, keď sa vie človek koncentrovať ako dieťa, ktoré sa hrá. Herec sa k tomuto ideálu veľmi ťažko približuje. Najkrajšie je totiž to, keď bojujeme o priazeň a pozornosť publika. Ešte stále to však nie je ono. Až keď v plnej miere existujeme s našou prácou a aj obecenstvo sa zrazu vydá na cestu k nám, len potom je to krásne. Snáď to takto poviem lepšie - ak v nejakej spoločnosti vystupuje dieťa a iba s tým súhlasí, tak hrá. Milšie to dokáže vytvoriť, keď hrá samo od seba a samo so sebou. Rodičia môžu sledovať, ako sa na hru skutočne koncentruje. Viete, nikdy som nešportovala, ani sa na šport veľmi nepozerám v televízii. Ale fascinujú ma atletické preteky. Vidno na nich koncentráciu v čistej podobe. Tých atlétov nič okolo nezaujíma. Kamery, ľudia ani hluk. Úžasne sa dokážu koncentrovať na jeden moment. Je to nádherné."

m Kedy ste sa najviac potešili ako dieťa a povedali si - teraz sa mi to určite podarí, ako chcem?

"Sú to iba chvíle. Mala som v divadle veľa dobrých večerov, ale len niekoľko momentov. Keď sa tak zamyslím, počas viac ako 40 rokov hrania to nie je málo."

m Pôvodne ste chceli byť klaviristkou. Prečo ste dali prednosť herectvu?

"Aj herečkou som asi vždy túžila byť. Počas detstva som si však nikdy ani nevedela predstaviť, ako možno žiť v blízkosti divadiel. Ako tretiačka na gymnáziu som sa dozvedela, že existuje herecká vysoká škola a hneď som sa na ňu prihlásila."

m Ste prísnejšia a náročnejšia na hudobnú zložku filmov?

"Neviem robiť rozdiel medzi hudbou a filmovou hudbou. Z tohto hľadiska však máte pravdu. Hudbu mám asi naozaj v krvi, a keď nie je presná, tak ma ruší. Mala som krásny zážitok s Anatolijom Vasiljevom, ktorý ma režíroval v Ostrovskom. Hodiny sa so skladateľom dokázal rozprávať o hudbe. Ten potom odišiel do Luxemburgu dirigovať operu a vrátil sa až päť dní pred premiérou. Medzitým už mal hudbu skomponovanú, pretože mu pomohli dlhé rozhovory s režisérom. Bola to hudba mágie. Nielen na mňa spravila dojem, akoby išlo o veľký orchester, veľkolepú ruskú romancu. Presne takto sa robia fantastické veci. Elementárna javisková muzika musí mať presný zmysel."

m Aký hudobný žáner vám vyhovuje? Čo najradšej počúvate a spievate?

"Všetko, čo ma povznáša. Závisí od nálady, čo mám najradšej. Počúvam Mozarta, Chopina, Bartóka a nemôžem povedať, koho hudbu mám najviac rada. Existuje hudba, ako napríklad Bartók, ktorá si vyžaduje oveľa väčšiu pozornosť. Pri Chopinovi, naopak, môžem aj riadiť auto. Ale neznamená to, že Chopin je menej hodnotná hudba, alebo že ju mám menej rada. Zároveň s tým, ako starnem, veľmi obľubujem americký džez. No, verte či nie, vypočujem si aj hudbu mojich detí. Nie je pre mňa dôležité, či počúvam klasickú alebo modernú hudbu. Nemám rada iba takú, v ktorej chýba osobnosť. Neznášam to. Uspokojím sa aj s dobrým šlágrom, ale musí mať istú kvalitu. Rovnako pri počúvaní ako pri speve."

m Priznali ste, že máte za sebou aj slabšie filmy a úlohy. Vyberáte si už teraz roly inak?

"Ak sa pri tom môžeme chvíľku zastaviť, zistíme, že toto je problém celej východnej Európy. Sama som bola herečkou počas viacerých politických režimov, ale teraz už viem, že ten, kto pracuje, nevie vyžiť zo svojho dôchodku. Do istej miery si už vyberám inak, ale stále veľa pracujem. Popri všetkom zlom i menej zlom sa potom objavia aj radosti. Predstavte si, že ešte aj ako 62-ročná nakrútim nejaký film s dobrým režisérom. Nie je to úžasné? Často sa ma pýtali, či som niekedy myslela na to, že by som bola herečkou na Západe. Odpovedala som, že by som iste žila bez problémov a s veľkým majetkom, ale moja dráha by nebola taká bohatá. Prirodzene, bola by som radšej, keby som svoju starobu neprežívala až za takýchto problémov a starostí. Ale niečomu človek celý život musí veriť."

m Myslíte si, že na Západe by vás boli čakali ešte horšie filmy?

"V istom období určite áno. Počas 60. a 70. rokov sme si na celom svete mysleli, že filmové umenie dostane možnosť každého umenia, aby malo svojich beatnikov aj svojho Bartóka. Táto túžba sa nenaplnila, pretože na filmy treba vždy dávať veľa peňazí. Peniaze a estetika sú vždy na bojovej nohe. Keď sa Hollywood posilnil, vtiahol do seba všetky národné kinematografie - francúzsku, poľskú, českú, juhoslovanskú... Môj manžel hovorí, že voľakedy dávno v Hollywoode vedeli, ako treba obecenstvu slúžiť. Troškou romantiky, lásky, napätia. Teraz zasadne tím, vymyslí Rambov alebo iných hrdinov, za obrovské peniaze to nakrútia, ďalšie dajú do reklamy a divákom povedia: Toto vám treba."

m Prečo Hollywood nevtiahol vás? Čo človek v sebe potrebuje mať, aby odolal?

"Keď som bola taká mladá ako vy, žila som v zatvorenom svete. Raz ma napríklad žiadali, aby som účinkovala v juhoslovanskom filme a maďarské štátne orgány mi o tom nedovolili ani len rokovať. Keď sa pomery zmiernili, začala som starnúť. A kariéru možno vo všeobecnosti robiť len v mladom veku. Mám ešte jednu večnú tragédiu - neovládam jazyky. Vždy som mohla byť v spoločnosti s otvorenými ľuďmi, ale prostredníctvom tlmočníka nemožno nikdy komunikovať tak ako priamo. V desiatich rokoch som sa síce dostala do ústavu anglických slečien, ale potom sme sa všetky vrátili do svojich dedín, kde sme žiadny cudzí jazyk nepotrebovali. Keď som bola gymnazistka, učitelia začali učiť po rusky a všetci inojazyční boli načas odpísaní. No a v prvom ročníku na vysokej škole som už začala nakrúcať. Odvtedy som pracovala dňom i nocou. Boli aj také roky, keď som hrala štyri-päť predstavení v divadle a robila tri-štyri filmy ročne. Som schopná hrať desať hodín denne a celý život mám krvný tlak deväťdesiat na šesťdesiat. Nakrútila som 98 až 100 filmov, nikto okrem mňa to ešte nikdy nezrátal."

m Každý režisér by z vás mal radosť...

"...to sa vám len zdá. Mohli so mnou zažiť aj ťažké situácie. Raz som pracovala s veľmi neľudským netalentovaným režisérom, až mi to bolo trápne. Bola som naňho zlá ako hriech."

m Spolupracovali ste s viacerými slovenskými hercami. S Karolom Machatom, so Štefanom Kvietikom, s Jozefom Kronerom. Pamätáte sa na nich?

"No to si píšte! Veľmi krásne spomienky mi zostali na film Dáždnik svätého Petra. Na Sklené Teplice, na Karola Machatu... Asi to už teraz ťažko pochopíte, ale vystavili nám vtedy na čas nakrúcania špeciálne doklady, ktoré nám umožňovali kedykoľvek prekročiť hranicu. Bolo to niečo neuveriteľné. Pracovali sme aj v bratislavskom hoteli Devín. Bol vtedy nový a pripadala som si ako v Las Vegas. So Štefanom Kvietikom som robila dva filmy. Rovnako dva s Jozefom Kronerom - Nakoniec v réžii môjho manžela a Za tehelným múrom od Károlya Maka. Jozef Kroner bol výnimočný talent. Som rada, že som sa ocitla na múriku v Trenčianskych Tepliciach vedľa tabuľky s jeho menom..."

Autor: DALIBOR HLADÍK, Trenčianske Teplice