To tvrdili plagáty pred izraelskými parlamentnými voľbami v roku 1996. Aká je však dnešná realita? Pred 25 rokmi odmietla premiérka Golda Meirová reagovať na tajné varovania jordánskeho kráľa Husajna o hrozbe arabského útoku. Napriek vyhláseniu OSN o tom, že Egypt len plánuje manévre, o 11 dní neskôr uskutočnili Egypt a Sýria na sviatok Jom Kipur zákerný útok na postiaci sa národ. Táto vojna, ktorej tajomstvá sú dodnes zahalené mlčaním, trvala 19 dní a stála život 2522 izraelských vojakov. Dnes akoby sa situácia opakovala. Premiér Netanjahu ignoruje varovania o hroziacej explózii nepokojov na obsadených územiach bez ohľadu na to, či pochádzajú od kráľa Husajna či iných arabských vodcov alebo od vlastných expertov tajnej služby. Nezaujíma ho frustrácia Palestínčanov, zapríčinená pomalým umieraním mierových rokovaní, či to, že majú až po krk nekonečného handrkovania o každý kúštik zeme. Je schopný iba tvrdej kritiky adresovanej palestínskym vodcom za to, že naňho útočia. Napriek tomu, že aj tajná služba bubnuje na poplach a spomína možnosť vzbury a protestov medzinárodných kruhov, premiér akoby nebol schopný pochopiť, že trpezlivosť Palestínčanov je vyčerpaná. Vo Fatah, vlastnej organizácii predsedu palestínskej samosprávy Jásira Arafata, sa vytvárajú nezávislé skupiny, ktoré sa pripravujú na otvorený konflikt s izraelskou armádou. Uznávaný Medzinárodný inštitút strategických štúdií v Londýne potvrdil, že situácia je skutočne hrozivá. Líder opozície Jehuda Barak sa obáva, že v prípade, že nedôjde k upokojujúcemu ústupu z okupovaných území, Izrael vyprovokuje krviprelievanie. V prípade erupcie násilia by palestínska "armáda", t.j. niekoľko tisíc policajtov s ľahkými zbraňami, nebola problémom pre izraelské letectvo a tanky, takže sa nedá hovoriť o strategickej hrozbe pre židovský štát. Hrozba spočíva v potenciáli Palestínčanov zvrhnúť situáciu do stavu dlhotrvajúcej partizánskej vojny, ktorej dôsledkom by bolo narušenie vzťahov s arabskými susedmi až na pokraj skutočnej vojny.
Ľahostajnosť vlády voči nebezpečnej situácii začína vyvolávať konflikt v armáde, ktorá obviňuje premiéra, že obchádza vojenskú elitu. Netanjahu ignoruje civilnú rozviedku Šin Bet, ktorá potvrdila, že snahy Arafata bojovať proti terorizmu sú úprimné, ale dáva prednosť vojenskej rozviedke, podľa ktorej tomu tak nie je. To však Netanjahuovi vyhovuje, pretože to zodpovedá tomu, čo sám hlása, že totiž Arabom sa nedá dôverovať. Jeho koaliční partneri mlčia. Iba jediný minister za Likud sa vyjadril, že premiér vedie národ k novej zrážke.
AMERIKA VÁHA
Americká administratíva je jedinou autoritou, ktorej verejné varovanie, že izraelské váhanie v procese rokovania o mierových dohodách je nebezpečné, by zabralo, ale Washington váha použiť nátlak, lebo otvorená podpora palestínskych požiadaviek by ešte viac destabilizovala Blízky východ. Súčasne by to bolo signálom, že Spojené štáty majú menší záujem o bezpečnosť Izraela, čo by mohlo povzbudiť útok proti židovskému štátu. Washington nehodlá v žiadnom prípade opustiť svojho jediného spoľahlivého demokratického partnera na Blízkom východe, aj keď mu Bibi ide poriadne na nervy. V pozadí je však politika, a to obavy zo straty podpory vplyvnej americkej židovskej lobby pri budúcich kongresových a prezidentských voľbách. Podľa názoru istého politického experta v prípade výbuchu americkí židovskí vodcovia s pronetanjahuovským postojom budú vo veľkej miere spoluzodpovední za budúci vývoj.
CHCE BIBI
KONFRONTÁCIU?
Otázkou zostáva, či si je premiér vedomý krízy, ale verí, že sa nakoniec nič nestane, alebo je presvedčený, že Arafat bude pokračovať vo svojej politike potláčania násilia až do mája 1999, keď sa chystá vyhlásiť nezávislý palestínsky štát a získať medzinárodnú podporu a uznanie. Treťou možnosťou je to, že Netanjahu úmyselne provokuje konfrontáciu, lebo verí, že aj tak k nej dôjde a bolo by výhodnejšie, keby väčšina západného brehu Jordánu bola v tom čase ešte v rukách Izraela. Možno nakoniec predsa len prijme americký návrh, pretože v hre je aj ekonomický faktor. Pred nástupom Netanjahua Izrael zaznamenal rekordných 1,197 miliardy dolárov zahraničných investícií; počas jeho vlády tieto čísla drasticky poklesli.
Občania sledujú situáciu akoby v stave šoku, niektorí veria, že Bibi je zázračným štátnikom, no väčšina ho vníma ako šarlatána, ktorý vedie národ do katastrofy. Vhodné je pripomenúť si vetu, ktorú ktosi dávno vyslovil na adresu prvého izraelského prezidenta Davida ben Guriona: "Nasledujeme ho slepo, ale z času na čas by sme mali otvoriť oči a ubezpečiť sa, či ON sám dobre vidí cestu, ktorou vedie národ".
Autor: EDANA MARASH-BORSKÁ (Autorka je stálou spolupracovníčkou
