Všeobecná radosť zavládla v Čechách a na Morave nad výsledkami volieb do dolnej komory parlamentu: Kto volil sociálnu demokraciu, oslavoval víťazstvo. Kto volil Klausa, oslavoval jeho politické zmŕtvychvstanie. Voliči kresťanskej demokracie a voliči komunistov oslavovali zisk oproti voľbám minulým a napokon voliči Únie slobody sa radovali z toho, že sa ich strana (stará iba štyri mesiace) dostala do parlamentu. Všetci spoločne sa napokon nevedia spamätať z nádherného výsledku extrémistických strán, ktoré skončili pod päťpercentnou hranicou potrebnou pre vstup do parlamentu. To, že českí voliči odmietli rasisticky orientovaných republikánov a populistických Dôchodcov za životné istoty, je skvelá správa, lenže: Napriek tomu, že sa všetci radujú, nedáva výsledok nádej na zostavenie vlády. Tieto voľby určili do parlamentu príliš veľa víťazov (vlastne iba víťazov) a žiadnych porazených. Nikto nemôže vládnuť sám a proti ktorejkoľvek koalícii hovorí nejaký programový alebo osobný spor, ktorý si politici nesú so sebou z predvolebnej kampane. V tej zabudli na dve základné poučky: Že o povolebných koalíciách sa hovorí až po voľbách a že politik nikdy nemá hovoriť "nikdy". Pokiaľ ide o správu vecí verejných, nič sa nedeje - provizórna vláda profesionálov normálne funguje. Je však absurdné, aby vládla štyri roky.
Čo voľbám predchádzalo? Príčinou demisie Klausovej vlády bol vlani v novembri Klaus. Pre politickú scénu bol tento sebavedomý vodca, ktorý pred kooperáciou uprednostňuje konfrontáciu, prijateľný iba do chvíle, kým mohol argumentovať makroekonomickými úspechmi. Vo chvíli, keď sa ukázalo, že "Klausova reforma" je nafúknutou bublinou, padali banky aj mena, zhoršila sa platobná bilancia štátu a vzrástlo sociálne napätie, stal sa Klaus zo symbolu prosperity symbolom problémov. Vo chvíli, keď predseda ODS nedokázal vyvrátiť podozrenie, že vedel o nezákonných príjmoch svojej strany, vyzvali ho vlastní spolustraníci, aby odstúpil. V tej chvíli vládu opustili koaličné strany a Klaus musel podať demisiu. Od rovnakej chvíle však Václav Klaus pracoval na svojej politickej záchrane. Podarilo sa mu získať na svoju stranu najprv väčšinu členov ODS a postupne aj väčšinu svojich voličov. Vo volebnej kampani ODS predstavovala svojho predsedu na dva spôsoby: Ako vodcu, ktorý zachráni občana pred návratom totality a ako úbohú obeť zločinného sprisahania. Ponúka sa porovnanie s minulou kampaňou Vladimíra Mečiara.
Na prvý pohľad sa zdá, že sa český volič rozhodoval medzi pravicou a ľavicou, ale toto rozhodovanie výrazne ovplyvnila túžba po zmene. Občania boli nespokojní alebo s vládou pravice, alebo s tým, ako pravica vládla. Túžba po zmene v spoločnosti prevážila nad obavou zo zmeny. Neprejavilo sa to iba víťazstvom sociálnej demokracie a posilnením komunistov. Aj na pravej strane politického spektra sa volič rozhodoval o zmene. Kresťanskí demokrati ponúkli voličom zmenu pravicovej politiky a jedno z hesiel novej pravicovej strany, Únie slobody, znelo "Normálne je neklamať". Voľba pravicových voličov bola vlastne referendom o tom, či sa obchádzanie pravidiel hry, korupcia a vlažný vzťah k pravde v podaní ODS zlučuje s pravicovým videním sveta. Zreteľnosť tohoto "referenda" však v posledných mesiacoch pred voľbami zahmlila práve nová Únia slobody, ktorá namiesto zápasu s ODS o budúcu tvár pravice deklarovala spojenectvo s Klausom proti ľavici. Tým Únia slobody rehabilitovala Klausa. Ľavica síce nevyhrala, ale pravici zostal jej najväčší problém: Klaus, s ktorým treba rátať, ale s ktorým nemožno spolupracovať. Čo sa stane? ČSSD a ODS majú v novej snemovni ústavnú väčšinu. Spoločne vládnuť nemôžu, ale keď sa Zemanovi ani Klausovi nepodarí zostaviť vládu, môžu zmeniť volebný systém z pomerného na väčšinový. K tomu zrejme česká politická scéna smeruje.
Autor: IVAN HOFFMAN, písané pre SME (Autor je komentátorom Českého
