e z hlavnej trasy, po niekoľkominútovej chôdzi vás na pravú cestu opäť privedie šípka Per San Marco. Denne sem vlaky, autobusy alebo výletné lode privážajú tisícky turistov, ktorí sa zo stanice alebo kotvísk, sledujúc šípky na múroch domov, vydávajú v zástupoch smerom k slávnemu benátskemu námestiu s Dóžovým palácom a Chrámom svätého Marka, kampanillou a známymi reštauráciami. O kúsok ďalej, na brehu kanála Grande, gondolieri ponúkajú svoje služby a previedčajú vás „no gondola, no Venice“. Mieša sa tu zvuk malých orchestrov z kaviarní, klasická hudba s jazzom a vravou turistov, a keď vyjdete po schodoch na balkón chrámu, otvorí sa pred vami pohľad na celé to ľudské mravenisko. Len v okne oproti na poslednom poschodí budovy cez ulicu vzdialenú iba niekoľko metrov sa mihne stará pani v luxusnom župane, zaťahuje závesy a snaží sa ukryť pred očami zvedavcov. Jej tvár je smutná ako toto mesto, ktoré jej už nepatrí. Zmocnili sa ho tí, čo sa sem chodia pozerať na skanzen minulosti, postupne sa prepadávajúci do mora. Benátky patrili vždy cestovateľom, ktorí sem prichádzali užívať si život. Všadeprítomné stopy dávnej slávy, Casanovove ženy, Goldoniho Pinocchio či Vivaldiho concertá spolu s nábožnou pietou mozaík v San Marcu, svätosť božích stánkov i rozkoše karnevalových sprievodov, to všetko sa tu mieša do podivnej zmesi nostalgie a smútku. A to všetko môžete dostať za peniaze. Benátske sklo v tvare malých gýčových figúrok a akýsi ťaživý prepych karnevalových masiek a historických kostýmov. Casanovu na výstave obrazov Salvatora Dalího v podobe erotomana, ktorý si „pochutnáva“ na jedálnom lístku zostavenom z rôznych typov príslušníčok nežného pohlavia. Všetci tí, čo tu kedysi zanechali stopu, sú dnes artiklom prispôsobeným nenáročnému vkusu dnešných svetobežníkov. Oveľa viac o nich však hovoria prázdne, neobývateľné benátske domy na brehu kanálov s navlhnutými múrmi. KLAUDIA LÁSZLÓOVÁ