Pri prechádzke našou metropolou (nechápem, prečo sa volá metropola, keď v nej ešte stále nemáme metro) sa ma zmocňujú priam filozofické otázky. Napríklad: prečo sa mestá rozbíjajú iba v lete? A to nie je iba špecialita Bratislavy a iných slovenských mestečiek. Rovnaký obraz sa vám naskytne v Londýne, Budapešti alebo Káhire. Teda, v Káhire som ešte nebol, ale ak platí zákon rozbíjania miest, tak Káhira nemôže byť výnimkou. A že taký zákon platí, na to môžete zobrať jed. Všetky mestá sa začnú rozkopávať v lete, uprostred turistickej sezóny. Ja viem, nemrzne, dni sú najdlhšie, možno je na mestských vozovkách aj menej áut. Ale predsa len... Je to nezvyklé. Ako by sa starostovia všetkých miest dohovorili, že poskytnú turistom rovnaký pohľad: zbíjačky, kompresory, improvizované prechody, obchádzky, asfaltové záplaty... A tak cudzinci navštevujúci cudzie mestá vidia vlastne rozvaliny po bombardovaní. Možno to tak má byť. Možno je práve toto pravý obraz našej civilizácie, ktorú treba donekonečna opravovať, látať, plátať... Je mi ľúto fotografujúcich Japoncov, ktorí sa predierajú medzi rozkopané ostrovčeky, obchádzajú jamy a pohľadom ich prosím: Príďte sem na jeseň, v zime alebo na jar... Hocikedy, len nie v lete. A Japonci, akoby mi rozumeli, sa zdvorilo usmievajú a ďalej blýskajú svojimi foťákmi. A potom uvidím v ich pohľadoch odpoveď na moju výzvu. Nemôžeme prísť inokedy, hovoria ich pohľady. Pretože sme utiekli pred našimi rozkopanými mestami. Mali by ste vidieť Tokio v lete. Ako po nálete!