Po vojne bol znárodnený veľký súkromný majetok, lenže pre národné hospodárstvo nepriniesol veľký efekt. Po novembri 1989 štát predal obrovský štátny majetok. Kde sa ten obrovský majetok dostal, kam sa stratil? Tieto otázky počuť všade, ale odpovedať na ne nechce nikto. A podobných otázok si môžeme položiť aj viac. Je samozrejmé, že začiatok tohto pohybu na Slovensku máme hľadať v predchádzajúcich rokoch, lebo ich korene siahajú k samotným počiatkom zločinnej politickej atmosféry našej krajiny. Zvyky a mentalita sa menia zo všetkého najpomalšie najmä vtedy, keď ide o fenomény hlboko zakorenené a tradičné, ktoré umocnila komunistická devastácia. Mravný rozvrat a nedôvera v štátne inštitúcie sa ťažko naprávajú. Stačí si len uvedomiť, že každá stabilná spoločnosť stojí predovšetkým na putách dôvery. Občania musia veriť, že štát im bude garantovať poriadok a spravodlivosť v spoločnosti, dôverovať politikom a štátnym úradníkom, ktorí by mali slúžiť im, a nie sebe alebo svojim priateľom. Musia dôverovať sporiteľniam a bankám, že im nevezmú ich peniaze, a v poslednom rade musia občania veriť, že ak sa stane niečo opačného, nájde sa vinník a bude potrestaný.

Po novembri 1989 nomenklatúrni rodní bratia znovu dostali zelenú a výsledok je tu. Spoločnosť sa po rokoch socializmu opäť nachádza v hlbokom morálnom úpadku, lebo zasa ju vedú ľudia, ktorých rodná strana všetko zdevastovala. Nedá sa očakávať, že sa to nepremietne do nových politických a hospodárskych foriem. Tam, kde sa tržná ekonomika vyvíjala po dlhé roky a ľudia si vytvorili určité systémy dôvery, kde spolu súperili na trhu, tam nie je treba zavádzať nevyhnutné regulácie. A naopak (je to náš prípad) nedostatočný právny rámec nie je vôbec žiadnym dôkazom liberalizmu, ale jasným signálom, že korupcia a rozkrádanie štátneho a súkromného majetku sú možné a nebudú sa trestať. Otázka znie, o akom liberalizme v Slovenskej republike vôbec môžeme hovoriť? Nejde snáď o lupičský hospodársky liberalizmus, ktorému necháva voľnú ruku Mečiarova vláda? Súčasný stav nie je náhodný. Ak niekto tvrdí, že tunelovanie a rozkrádanie štátneho majetku bolo nevyhnutnou daňou za rýchlu privatizáciu, dáva sám sebe vysvedčenie o tom, do akej spoločnosti ľudia patria. Dôsledky takej transformácie pozná celý svet, na jednej strane politicko-hospodárska elita a na druhej strane stále viac degradované chudobné masy ľudí. Ľudia nestáli o tržnú ekonomiku, ktorá bola postavená na súkromnom vlastníctve a vedená pudom a túžbou po rýchlom zbohatnutí, bez ohľadu na čokoľvek. Lenže, a to je tragédia, všetko sa odohráva pred očami tisícov ľudí prenasledovaných komunizmom, ktorí sa po februári 1948 postavili proti ideológii, ktorá rovnako rozkrádala štátny majetok vo veľkom. V čom je rozdiel? Politika dnešných mocných je falošná a škodí našej spoločnosti.

Autor: JURAJ FEDOR, Prešov