Je to tak. Najvýraznejšiu generáciu slovenskej kinematografie, generáciu, ktorá nastupovala na scénu v 60. rokoch, tvoria traja rovesníci. Dušan Hanák, Juraj Jakubisko a Elo Havetta. Všetci traja, a predsa každý osve sú, s výnimkou Havettu, ktorý v roku 1975 zomrel, šesťdesiatnici. Všetci traja sú zároveň určitým, každý iným, typom autority v slovenskej kinematografii a majú (s príbuznou mierou dištancu v období normalizácie po okupácii Československa vojskami Sovietskeho zväzu a Varšavskej zmluvy) nezastupiteľné miesto v našej kultúre. Napriek tomu je Havettov údel odlišný. "Generácia okolo Havettu a s Havettom podstatne zmenila tradičný postoj k večnosti. V rokoch pred ich nástupom bola ideálom absolútne zabezpečená ,stopercentná nesmrteľnosť. Ich ideálom sa stal okamih, pominuteľnosť, a nie špekulácie o tom, ako vstúpiť do Panteónu nesmrteľných (nie náhodou prijali za svoju práve Pannu zázračnicu Dominika Tatarku). Nechceli nikdy robiť bronzové sochy, radšej loďky z papiera. Obdivovali happening a vymysleli akcie pre štyri oči, v ktorých tvorca a divák boli jedinými účastníkmi i pamätníkmi udalosti. Vedomie pominuteľnosti, tuláctva a radosti sa stalo leitmotívom Havettovej existencie a tvorby," píše o Elovi Havettovi a jeho nielen filmárskych, ale aj výtvarných kolegoch (sú to najmä maliari Vladimír Popovič, Michal Studený a Peter Bartoš) filmový teoretik a kritik Václav Macek v monografii Elo Havetta 1938-1975, ktorú v roku 1990 vydal Slovenský filmový ústav.
Havetta do písmena naplnil svoj ideál "dočasnosti", v dobe, ktorá budovala iba "večné hodnoty", sa jeho, krehký a citlivý život zachvel, a on odrazu bez upozornenia odišiel. Ostalo po ňom viacero dokumentov, televízna relácia (Ráčte vstúpiť) niekoľko textov, skvelé fotografie a dva úžasné celovečerné filmy - Slávnosť v botanickej záhrade a Ľalie poľné. Tento pondelok bol v petržalskom Klube Za zrkadlom havettovský deň: dramaturgovia Ľuba Mistríková a Michal Kaščák pripravili program, v ktorom boli uvedené jeho filmy 34 dní absolútneho kľudu (1965), Predpoveď: Nula (1966) a Slávnosť v botanickej záhrade (1969). Premiéru mal dokument režiséra, Havettovho spolupracovníka a priateľa, Jána Fajnora Ráčte vstúpiť, pán Havetta. Na záver bol koncert hudobného krídla divadla GUnaGU, Big Bastard Beat Band of Bratislava. Na stenách klubu viseli obrazy Havettových generačných druhov V. Popoviča a M. Studeného (škoda, že chýbal P. Bartoš), ale aj práce mladších autorov M. Prekopa, I. Derevenca, M. Slovákovej, B. Mihálika a J. Kuttnerovej. Na Havettu si spomenuli Albert Marenčin, Vincent Šikula a Marián Filadelfi. Bol to nádherný, ale smutný večer. Smutný najmä tým, že Havetta, ktorý pôsobil celý svoj život ako síce družný, ale osamelý bežec, ostal taký aj počas svojich nedožitých osláv. Nezúčastnil sa ich, s výnimkou Fajnora a Marenčina, ani jeden slovenský filmár. Čo k tomu dodať? Stará múdrosť - kto si iných nevšíma, sám ostane bez povšimnutia - neplatí ona aj pre naše umenie, ktoré sa márne snaží presadiť na medzinárodnej scéne? Po premietnutí Slávnosti, ktorá síce ako pojem v dejinách slovenského filmu ostala, som si odrazu uvedomil, že som videl vari najvýznamnejší film slovenskej kinematografie. Priatelia, Havetta je tu, stačí ho iba odkliať.
Autor: Ladislav Snopko (Autor je riaditeľom Kultúrnych zariadení
