Na zrkadielku nákladného auta sa rytmicky kolísal obrázok. Vodič sa rútil po ceste, ktorá bola takisto široká ako auto a popiskoval si. Na korbe mal šestnásť dedinčanov, ktorí si nepopiskovali, pretože mali zaťaté zuby a zúfalo sa snažili nevyletieť v zákrute do okolitého pralesa. Vodič sa ponáhľal. O dve hodiny sa začne stmievať a cesta, vedúca cez hory zo severu na juh, naprieč východnou časťou ostrova Timor, sa stane miestom, kde sa pričasto stretávajú vládne indonézske vojská s miestnymi partizánmi. "Partizán," smeje sa vodič a strčí nám pod nos zaťatú päsť so vztýčeným palcom. Potom ukáže na zmietajúci sa obrázok. Na ňom je pokojná tvár Ježiša Krista.
# # #
Do horskej obce Maubisse, južne od hlavného mesta Východného Timoru Dili zostávalo 30 kilometrov. Z horúčavy, ktorá vládne na pobreží, nezostalo nič. Teplomilní Timorania sa na korbe auta babušia do roztrhaných svetrov a obrovských farebných šatiek pripomínajúcich juhoamerické pončá. "Tu máte deku. Vylezte na korbu, tam vás vojaci tak ľahko neuvidia. Keď pôjde vojenské auto, prikryte si hlavy," nervózne vraví čiernovlasý kučeravý vodič.
Východný Timor bol do roku 1989 pre cudzincov celkom uzavretý. V súčasnosti sa na malom letisku v Dili na každú bielu tvár, ktorých sem prichádza len veľmi málo, vrhne muž v uniforme, ktorý sa predstaví ako imigračný úradník. Po podrobnej kontrole pasov a ubezpečení, že blázniví turisti chcú vidieť len prírodné krásy ostrova, odporúča niektorý z hotelíkov starostlivo kontrolovaných indonézskymi tajnými službami. Turistické trasy sú sledované a hory medzi miesta navštevované cudzincami rozhodne nepatria. V horách vyčíňajú teroristi, tvrdia indonézske úrady. Novinári môžu na Timore pracovať len so špeciálnym povolením ministerstva zahraničných vecí Indonézie. Z času na čas sem prichádzajú novinári potajomky ako my. Keď ich odhalia, sú spravidla zatknutí, uväznení a viac dní vypočúvaní. Väčšina z nich je potom z krajiny vypovedaná. Timorčania, ktorí im pomáhajú, však väčšinou dopadnú horšie. Lezieme na korbu, dedinčania pri nás sa krčia, aby nás z cesty nebolo vidieť. Náš priateľ Mario Gutteres, 25-ročný študent diliskej univerzity, nám preťahuje deku cez hlavu.
# # #
Mario nás sledoval tri dni, od samého nášho príletu do Dili. Všimli sme si ho ihneď. Fízel, povedali sme si a pokračovali sme v hre na čudáckych turistov, ktorých v Dili zaujímajú portugalské pamiatky. Zlom nastal v štvrtý deň večer, keď sme navštívili katolícku omšu v diliskej katedrále. Katolícka cirkev sa stala postupne symbolom odporu bez toho, že by sa o to nejako obzvlášť usilovala. Náboženstvo je dnes silou, ktorá zjednocuje obyvateľov Timoru. Preto tisícky obrázkov Krista, ktoré si mladí Timorčania nalepujú všade podobne ako populárnych hercov a spevákov. Preto má každý na krku krížik. Ľudia na nás žmurkali, podávali nám ruky tým svetoznámym sprisahaneckým spôsobom - po obyčajnom stisku zamieria dlane nahor a ľudia sa vzájomne pevne chytia za palce. Zdravili nás "véčkom" a tajuplným úsmevom. Bieli cudzinci sú pre Timoranov symbolom zblíženia sa s katolíckym svetom v boji proti moslimskej Indonézii.
Mario sa osmelil po prijímaní. Oslovil nás slušnou angličtinou a ponúkol nám svoje sprievodcovské služby. Súhlasili sme. "Predovšetkým nás zaujímajú staré koloniálne stavby," tvrdíme a dávame si s Mariom schôdzku na ďalší deň. Prišli sme sem preto, aby sme napísali reportáž o študentskej opozícii. Aj keď sme mali niekoľko mien a adries, navštíviť týchto ľudí v ich ostro sledovaných domoch znamenalo prinajmenšom okamžitú deportáciu. Pozajtra prichádza Mario na mólo nad diliským prístavom. "Vraj tu máte nejaký zaujímavý cintorín," vravíme. "Vraj sú tam krásne náhrobky."
# # #
Santa Cruz v Dili je pojem. Keď sa spýtate na cestu k malebnému cintorínu, väčšina ľudí sa s hrôzou v očiach otočí a tvária sa, že nerozumejú. Cintorín je symbolom najväčšieho hromadného vraždenia timorského civilného obyvateľstva. V roku 1991 tu indonézska armáda rozstrieľala pokojný sprievod obyvateľov a študentov univerzity. Vtedy sa sem vydal dav, ktorý viedli študenti, aby uctil pamiatku mladého muža Sebastiana. Indonézski vojaci ho obvinili, že pripravoval protištátne letáky, pri jednej z bohoslužieb ho vyvliekli z kostola a zastrelili.
Pokojná pietna demonštrácia nemala žiadne znaky agresivity. Jedným z vodcov, ktorí akciu pripravili, bol študent Pinto, ktorý prežil indonézsky filtračný tábor, mnohonásobné bitie, ale nakoniec ho prepustili, keď sľúbil, že bude informátorom tajnej polície. Pinto sa však vrátil k činnosti v študentskom hnutí. Posledná jeho veľká akcia bola práve demonštrácia pri Santa Cruz. Reakcia velenia armády na obvinenie z porušovania ľudských práv bola vtedy stručná. Hlavný veliteľ indonézskych ozbrojených síl generál Try Sustrisno vyhlásil: "Tých, ktorí narušujú poriadok, treba rozdrviť. Nakoniec ich budeme musieť postrieľať." Študent Pinto neskôr z Timoru s pomocou Medzinárodného Červeného kríža emigroval do USA, ostatní jeho kolegovia utiekli do hôr, mnohí z nich sú dodnes nezvestní alebo sedia vo väzniciach. Cintorín krížov pod palmami sála horúčavou. S Mariom stojíme v tieni márnice a len tak mimochodom prehodíme: "Vraj tu bol akýsi študent Pinto..." Pozorne sledujeme Mariovu reakciu. Pokojne sa usmial a povedal: "Keď došiel vtedy dav k cintorínu, vojaci do nás začali páliť zo samopalov. Viac ako 200 ľudí na mieste zomrelo. Pinto bol môj priateľ." Myslíme si, že to bol pokojný a úprimný pohľad Mariov, ktorý nás primäl, aby sme povedali pravdu "Potrebujeme sa stretnúť so študentskými vodcami." "Nie sú tu, všetci utiekli do hôr," tvrdil Mario. "Ak chcete, navštívime ich. Bude to riskantné. Chcete?"
Mario trval na tom, že do hôr musíme ísť s dedinčanmi na nákladnom aute, pretože to je najväčšia šanca prekĺznuť na vojenských stanovištiach. Delostrelecké jednotky sú zakopané na svahoch a hlavne majú namierené do najbližšej dediny. "Veľmi často nestrieľajú," tvrdí Mario. Zrážky sa odohrávajú výhradne v noci. Ihneď po zotmení sa na stráňach okolo cesty objavili kužele svetla. "Prečesávajú les, boja sa," usmial sa Mario. "Ale nikoho nenájdu, naši nie sú hlupáci. Sú všade okolo nás, ale vojaci ich takmer nikdy nedokážu nájsť." Väčšinou sa partizáni sústredia na malé jednotky alebo na presúvajúce kolóny. Tie prepadávajú v úzkych roklinách. Vojakov postrieľajú a doplnia si skromné sklady ich zbraňami. Prakticky už nekontrolujú žiadne väčšie územie na ostrove, indonézska okupácia je totálna, ale bojovníci majú tajné základne v lesoch a niektorých dedinách.
Zastávka v Maubisse sa pre Maria skončila takmer katastrofou. Ani deka nepomohla a miestna polícia, ktorej velil indonézsky dôstojník, nás zatkla asi 5 sekúnd po tom, ako sa auto zastavilo. Bledý Mario nedúfal, že niekto uverí turistickým historkám o túžbe poznať život domorodcov v horách, a bol príjemne prekvapený, keď nám po dvoch hodinách dovolili pokračovať po trase, ktorú sme starostlivo popísali na úradný dotazník a potvrdili svojimi podpismi. Pri ďalšom výsluchu v dedine Manufahi už bol Mario pokojnejší. Ubytovali sme sa v ubytovni pre štátnych úradníkov. "Pod sviečkou býva tma," tvrdil Mario. Ráno tu zostanete a ja idem ďalej sám. Počkáte tu dovtedy, kým ich neprivediem." Celú noc sme sa rozprávali, hrali sme karty a začali sme rozumieť tomu, prečo vlastne Mario tak riskuje.
# # #
Mario pochádza z dediny neďaleko Dili. Otec je učiteľ a matka pracuje na poli. Mario je najmladší zo šiestich detí. V súčasnosti býva v dome len so svojimi rodičmi a dcérou otcovho brata Anitou. "Raz, pred tromi rokmi, prišli vojaci. Celá dedina musela nastúpiť pred budovu školy. Jedného za druhým vodili na výsluch do triedy. Chceli vedieť, kto z dediny spolupracuje s Fretilinom," opisuje Mario situáciu. "Každého vypočúvali jednotlivo. Len nás s Anitou vzali do triedy... Mňa a Anitu. Bože môj... Veliteľ sa volal Mito..."
Predstaviteľom austrálskeho exilu sa podarilo v priebehu niekoľkých rokov zhromaždiť veľa údajov o násilí páchanom na timorských ženách. V správe, ktorú nedávno vydali, tvrdia, že nejde ani tak o sexuálne zločiny, ale o cieľavedomú snahu indonézskej armády biologicky "znečistiť" pôvodné obyvateľstvo. Austrálsky exil hovorí o znásilňovaní a sexuálnom obťažovaní, sexuálnom otroctve, vynútenej prostitúcii. Pravdepodobne dôjde k stovkám znásilnení ročne. Mladé dievčatá v horských dedinách sa často prezliekajú za chlapcov, chodia špinavé a snažia sa budiť dojem duševne chorých, aby nevzbudzovali pozornosť vojakov. Často sú ženy alebo dokonca školáčky znásilňované pred zrakmi svojich manželov alebo otcov. Amnesty International uvádza niekoľko prípadov znásilnenia tehotných žien. 23. marca minulého roka bolo v Dili zatknutých niekoľko mladých ľudí, ktorí boli neskôr obvinení z účasti na protištátnych demonštráciách. Medzi zatknutými boli dve dievčatá - 20-ročná Celina de Costa a 19-ročná Olga Quintao Amaral. Obidve vojaci oddelili od ostatných, zbili ich a niekoľko ráz znásilnili. Sexuálne otroctvo je vo Východnom Timore veľmi rozšírený jav. Mnoho žien pracuje v kasárňach a sú slúžkami, pomocnicami, kuchárkami... Okrem svojich oficiálnych povinností slúžia vojakom aj ako zdroj sexuálneho odpočinku. Nedostávajú plat, ale len skromné dávky jedla. Indonézska armáda sa sústredila na ženy partizánov, ktoré však potom odvrhne vlastná rodina aj celá dedina. V samotnom Dili je asi tritisíc prostitútok. Prezývajú ich "daging mentah" (surové mäso). Často ide o ženy, ktoré boli najprv znásilnené a potom odvrhnuté rodinou. Inou skupinou sú manželky bojovníkov, pre ktoré je to jediný spôsob, ako nenechať umierať svoje deti hladom. Najväčší počet však tvoria jednoduché, chudobné ženy, ktoré vzhľadom na katastrofálnu nezamestnanosť nemôžu nájsť inú prácu.
K najkrikľavejším prípadom patria príbehy žien z rodiny väzneného vodcu východotimorskej guerilly José Alexandre Gusmaa, prezývaného "Xanan". Armandinu dos Sanos, sestru Gusmaa, zatkla pred niekoľkými rokmi špeciálna indonézska jednotka Kopassus o pol piatej ráno s celou jej rodinou. Výsluchy v hlavnom štábe Comere v Dili trvali niekoľko dní. Potom Armandinu premiestnili do samostatnej cely. Tu ju v priebehu 14 dní každý deň znásilňovali indonézski vojaci. Manželka Gusmaa Emilie Baptista Gusmaová bola v čase, keď jej muž ešte bojoval v horách, často vypočúvaná. V máji 1990 sa jej podarilo s pomocou Medzinárodného Červeného kríža emigrovať do Austrálie. Onedlho porodila. Podľa jej slov bola veľakrát znásilnená a dieťa splodil niektorý z vojakov. Dieťa údajne po pôrode zomrelo. "V Djakarte prezývajú Xanana zločincom. Ale každý vie, že je to človek, ktorý trpí za nás," tvrdí Mario.
# # #
Keď sme sa prebudili, Mario nebol v hoteli. Nevideli sme ho dva dni. Celý čas k nám chodili na "priateľskú návštevu" policajti z neďalekej stanice. Vždy, keď sme ich videli vchádzať, začali sme hrať karty. S nadšením sme hrali jednu kanastu za druhou, dívali sme sa otvoreným oknom na vrcholky hôr, zhlboka sa nadychovali a z času na čas sme vykrikovali: "Ó, aký nádherný vzduch. Aká krása vôkol nás." Policajtom to zrejme stačilo a z času na čas nám objednali v hostinci čaj. Potom sa Mario objavil a oznámil nám: "Schôdzka je zajtra."
Šli sme ďalej na juh obyčajným dedinským autobusom. Míňali sme patrolujúce vojenské nákladné autá. V jednej dedine stredom cesty kráčala v rojnici čata vojakov v maskáčoch. Vojaci mierili samopalmi na obidve strany cesty. "Ako vo Vietname, však?" vraví Mario. Pred nami bol oceán. Na pobreží, polozaviata piesočnými dunami stála spustnutá budova bez okien. Bola to opustená portugalská kasáreň. Boli tam David Dias K. a Mau F., vodcovia študentského odporu Východného Timoru. V chvate a napätí sa zhovárame. Mario zatiaľ sleduje obrnené armádne transportéry, ktoré patrolujú na ceste za kasárňou. Je to asi najchaotickejší rozhovor, aký sme kedy robili... Lúčime sa a David Dias K. vraví: "Nezabudnite."
Vraciame sa zúboženou krajinou do Dili. Dedinčania nás pred vojakmi na nákladnom aute skrývajú vlastnými telami. Skôr ako odletíme, pýtame sa Maria, prečo s nami podstupoval všetko to riziko. "Kto chce byť slobodný, musí mať zmysel pre spravodlivosť," zdôraznil. "A nesmie zabúdať. Keď vtedy veliteľ Mito znásilnil pred mojimi očami Anitu, zaprisahal som sa, že urobím všetko pre to, aby sa svet o všetkých tých zločinoch dozvedel."
FOTO: Východotimorský študent ukazuje prstami znamenie víťazstva. Na pôde indonézskeho ministerstva zahraničných vecí v Djakarte včera demonštrovalo asi 800 študentov, ktorí žiadali slobodu pre Východný Timor a prepustenie všetkých politických väzňov. Pri viac-menej pokojnom zásahu polície boli demonštranti vytlačení a odvezení vojenskými autobusmi.
Autor: JAROMÍR ŠTĚTINA, agentúra Epicentrum
