í pamiatkari a "roduverní Žilinčania" z neúcty voči histórii a snahe zabrániť obnoveniu pôvodnej podoby námestia a podobne. Napriek tomu aj dnes zastávam názor, že odstránenie Weinwurmovho objektu bolo kultúrnym barbarstvom, pretože išlo o reprezentačné dielo jednej z najvýznamnejších osobností slovenskej architektúry Moderného hnutia. Nedávna návšteva Žiliny mi dala veľmi jednoznačnú odpoveď na vtedajšie výčitky týkajúce sa pôvodnej podoby námestia a utvrdila ma v mojom názore. Niekoľko dostavených štítov pôsobí v celkovom obraze námestia dnes ešte komicky, ale treba veriť, že časom sa dostavia. O to však nejde. Nadstavby sú riešené ako novotvary na rôzny spôsob. Nie je mojím zámerom hodnotiť ich architektonickú kvalitu. Skôr sa pýtam, či je to tá cesta "návratu" k pôvodnej podobe námestia, o ktorej ma presviedčali? Nebolo čestnejšie priznať, že ide o získanie nových priestorov a neskrývať sa za dejiny? Nadstavby určite nereprezentujú architektonický názor 90. rokov. Sú len smutným svedectvom bezradnosti. Po Považskej banke ostala dnes len diera, ktorá sa možno čoskoro zaplní podobnou architektúrou ako nadstavené štíty. V pamäti nám však ostane ako spomienka na nekultúrnosť a barbarstvo zodpovedných. Zároveň sa však vynára aj ďalšia otázka - na námestí sú ešte ďalšie funkcionalistické objekty. Stanú sa tiež obeťou architektonického rasizmu?

Autor: ŠTEFAN ŠLACHTA (Autor je rektorom VŠVU v Bratislave.)