Pred odchodom na nemecký svetový šampionát hovorila ambiciózna, cieľavedomá, ale i realistická trénerka slovenskej ženskej basketbalovej reprezentácie skromne: „Ak sa prebojujeme do prvej osmičky, budem spokojná!“ Odpoveď nám znela trochu „ako finta“, slovo alibi sa ružomberskej trénerke prieči. Natália Hejková celkom iste mierila vyššie, vari aj medzi prvú štvorku. Proti bolo vyžrebovanie, základná skupina D v Münsteri nám dala zabrať. Stretnutia s Maďarskom a Kórejskou republikou Slovenky vydreli, pravda, s Brazíliou mohli pri troche šťastia a korektnosti rozhodcov vyhrať. Naša trénerka potom v berlínskej štvrťfinálovej skupine F absolútne proti svojej filozofii „pustila“ zápas s Austráliou. Kardinálne stretnutie proti domácim Nemkám sme asi vyhrali práve pre tento sympaticko-nesympatický ťah. Žilinská rodáčka sa dosť ošívala, aby zdôvodnila svoj čin s pripomienkou: „Pustený zápas sa môže vypomstiť.“ Žiaľ, stalo sa. Rozhodujúce stretnutia proti Kórejskej republike a Nemecku, aby sme sa dostali do berlínskeho k.o. štvrťfinále, nám vyšli, ale „pomsta“ prišla v súboji s Litvou. Keď si Natália Hejková úprimne otvorila srdce, priznala: „Piate, prípadne šieste miesto by ma uspokojilo, hoci, myslela som aj na semifinále. Žilinská rodáčka zásadne odpovedá aj po najnepríjemnejšom výsledku. Po prehre s pobaltským úradujúcim majstrom Európy však skutočne iba plnila povinnosť voči masmédiám. Bola sklamaná, nezvyčajne odovzdaná, akoby bezradná. V širšom kontexte sa jej nemožno čudovať. V kádri, oproti vlaňajším ME v Maďarsku, chýbali Kuklová, Rázgová, Janoštinová, kľúčové streľkyne a pivotka, ktorá je dobrá v bodovaní i pod košom. Káder sa ťažko zliepal, trénerka prakticky do poslednej chvíle nevedela, či Anna Kototčová a Zuzana Kameníková budú vôbec hrať. „Ak by som zostavila tím bez nich, musela by som korigovať vnútorný pocit. V prvej osmičke by sme neboli,“ hodnotila N. Hejková situáciu v prípade teoretického „keby“. V príprave, hoci sa práve na žiadosť trénerky liga horko-ťažko skončila skôr, nebol čas na systém, ktorý prináša úspech. Možno sa ani nemýlime, vrcholnú formu mali naše dievčatá na vynikajúco obsadenej Veľkej cene Slovenska v Myjave (USA, Austrália, Čína, Kanada, Slovensko). V Nemecku sme takmer so železnou pravidelnosťou mali dobré úvody, ale neskôr, použijúc poznatok kapitánky Anny Kotočovej, ‚nám chýbalo k lopte predovšetkým pod súperovým košom tridsať centimetrov‘. V konečnom dôsledku je jedno či milimeter alebo kilometer - loptu má súper.
Z hľadiska zápisu do histórie boli XIII. MS v SRN najneúspešnejším slovenským vystúpením. Na ME 1993 v Perugii boli naše dievčatá tretie, o rok neskôr na MS v Austrálii piate (najlepšie z Európy), na ME 1995 v Česku nám ušla atlantská olympiáda o jedno miesto - skončili štvrté. Vlani v Maďarsku dokonca strieborné. Ak sa mienime zaoberať iba číslami a cieľmi, Berlín bol neúspechom. Vlaňajšie strieborné Európanky skončili zo šiestich družstiev nášho kontinentu štvrté. Ženský basketbal stratil v Nemecku povesť permanentne najúspešnejšieho slovenského kolektívneho športu. Verme, že vystúpenie - ani ryba, ani rak - zobudí prakticky do roka a do dňa celé basketbalové diane, lebo o rok z poľskej Poznane postúpia na OH v Sydney štyri európske kolektívy. Slovensko jednoznačne na takéto miesto, objektívne aj na lepšie umiestnenie, v najlepšej zostave a bez smiešnych sporov, schopnosti rozhodne má. PETER FUKATSCH
