V DU niektorí v poslednej chvíli začali uvažovať, či nekandidovanie DU vo voľbách 98 neprinesie so sebou rozplynutie sa a stratenie sa liberálov v búrlivo sa formujúcej politike Slovenska. Takáto otázka bola a je legitímna a kládol si ju iste každý, kto pre túto stranu pracoval, kto ju kedysi v podmienkach opozície za druhej vlády V. Mečiara zakladal i ten, kto prežíval prenasledovanie, výsluchy, ústrky počas tretej vlády V. Mečiara.

Členovia a sympatizanti DU vedia, že práve predstavitelia DU od volieb 94 volali po spolupráci a že dynamizovali proces zbližovania strán SDK, aj keď za cenu určitého zneviditeľnenia značky DU. Ak dnes túto cenu zvažujú mnohí v DU, najmä jej zakladajúci členovia, ktorých si pre ich zásadovosť mimoriadne vážim, treba o perspektívach DU po voľbách 98 otvoriť diskusiu. V nej každý, kto verí v zmysel prínosu liberálov na slovenskom politickom kolbišti, má právo na otázku, či obetovanie pozícií v prospech malých strán a neľahké prispôsobovanie sa politiky DU ostatným stranám SDK bude mať pre budúcnosť demokratického Slovenska jednoznačne pozitívny prínos a či nebude liberálna vízia politiky opäť na čas potlačená… Pochybnosti sú pochopiteľné a hoci sa na tomto mieste chcem zaoberať najmä situáciou v DU, viem, že existujú aj v iných stranách SDK. V nasledujúcej, veľmi stručnej rekapitulácii, chcem členom a voličom DU, ktorí s nami vytrvali v tých ťažkých štyroch rokoch, pripomenúť našu cestu a ukázať, akým posolstvom pre budúcnosť slovenskej politiky je terajšia účasť liberálov na projekte SDK.

Pripomeňme si, že Slovensko bolo pred novembrom 89 krajinou, kde chýbala sloboda, občianske práva a kde sa odmietalo všetko, čo vo zvyšku Európy priniesol moderný liberalizmus: priorita záujmov jednotlivca pred štátom, slobodné podnikanie, konkurencia politických názorov, voľnosť pohybu, sloboda presvedčenia, tlače a médií, deľba a kontrola moci…

Explózia nádeje, ktorá sprevádzala zrod Verejnosti proti násiliu, vyniesla na svetlo fakt, že slovenský občan pozitívne reaguje na šancu žiť v otvorenej spoločnosti a že chápe a podporuje liberalizáciu hospodárskych a politických pomerov. Keď však po kríze VPN a voľbách 92 na politickej scéne prevládol pohyb smerom späť, liberálna vízia VPN sa zdala byť stratená. Dve sily, ktoré z rozbitej VPN vznikli, sa každá iným smerom a štýlom vzdialila od liberalizmu. Občan, želajúci si pokračovanie modernej liberálnej politiky na Slovensku, sa dočkal takejto politickej línie až v roku 1993. Vzkriesenie liberálov prišlo v pravú chvíľu, do roka bola odvolaná vláda V. Mečiara a podarilo sa ukázať, že si vieme vytvoriť demokratickú vládu aj v podmienkach samostatného Slovenska. Vládu J. Moravčíka si nejeden občan dodnes pripomína ako obdobie pokojnej práce, pamätá si, že napriek krátkemu mandátu priniesla zlepšenie našich hospodárskych i medzinárodno-politických výsledkov.

Vláda J. Moravčíka, spájajúca ľavicu a pravicu, sa nerozpadla, no vízia a potreba spolupráce demokratov bola v predčasných voľbách 94 „zabudnutá“. Nemalá časť hlasov demokraticky orientovaných voličov prepadla. Počas ťažkého obdobia, ktoré nasledovalo, si iste nejeden volič spomenul na volebné heslo liberálov: Ide o veľa, ide o Slovensko. Omyl predčasných volieb sa už však nedal vrátiť späť… Napriek ťažkým úderom, ktoré na DU dopadali, sa DU nevzdala vízie dosiahnuť dohodu a spoluprácu slušných ľudí a prodemokraticky a proeurópsky orientovaných politických síl. Do roka prišlo k spojeniu DU (vedenej J. Moravčíkom) s NDS (vedenej Ľ. Černákom).

Po konsolidácii vnútornej situácie začala DU vyvýjať politické iniciatívy smerom k roztrieštenej opozícii. Výsledky neprišli hneď, napokon sa ale myšlienka spolupráce ujala. Prvý raz spolupráca „zafungovala“ až v roku 1997, tzn. tri roky po „noci dlhých nožov“ v NR SR, v spoločnej petičnej akcii za referendum a v kampani za priamu voľbu prezidenta a vstup SR do NATO. Po zmarení referenda prišlo k obnoveniu inštitucionálnej spolupráce pravice, ľavice a liberálov v projekte, ktorý prijal názov SDK. Voliči DU podľa prieskumov takmer bezvýhradne podporovali nové spojenectvo DU vo formácii SDK. Od tohoto momentu si vydýchli všetci, ktorým išlo o zlepšenie pomerov a obnovenie demokracie. SDK dokázala do vtedy nemožné - prvý stĺpec volebných preferencií už nepatril HZDS. Zrodila sa nádej na skorú zmenu.

Viem, že v tomto bode nášho príbehu si nejeden demokrat povzdychne… Nemožno si nepriznať, že SDK sa nepodarilo udržať v pozícii, ktorou začala. Po čase deklarovania spolupráce prišlo oveľa náročnejšie obdobie faktickej politickej spolupráce, ktoré obnažilo (aj pred verejnosťou) zvyšky prirodzeného programového rivalstva, najmä medzi konzervatívnou a liberálnou zložkou v SDK.

Okrem zlaďovania programových východísk na SDK doľahli aj dávnejšie vnútorné napätia v niektorých stranách… a, samozrejme, najviac mečiarovský volebný zákon a ďalšie prejavy úsilia HZDS oslabiť a rozbiť svojho hlavného politického konkurenta. Dôsledkom pribrzdenia pôvodnej dynamiky SDK bola strata určitej, povedzme si úprimne, že nemalej časti voličov SDK… Všetky tieto skutočnosti nie sú pre čitateľa SME novinkou. Čitateľ vie i to, že ak SDK prekonala doterajšie kolízie, nie je to preto, lebo to boli kolízie bezvýznamné, ale preto, lebo demokrati všetkých piatich strán sa stretli a udržali na platforme zdravého rozumu a úcty k záujmom občanov.

Doba premeny z deklaratívnej spolupráce na skutočnú politickú spoluprácu sa naplnila. SDK túto premenu vydržala. To, že to nebola vždy prechádzka ružovým sadom, má aj svoju dobrú stránku - utvorili sa predpokladali, aby strany SDK vedeli odpovedať nielen na otázku, či chcú spoločne vyhrať voľby, ale aj na otázku, či toto spoločenstvo dokáže vydržať v službe občanom aj vo vláde, ktorá bude pôsobiť po odchode politickej garnitúry, ktorá vyrabovala majetok štátu viac ako nájazdy Turkov, okupácia Rusov a obe svetové vojny dokopy.

Politické orgány a predstavitelia DU naplnili úlohu stať sa koordinátorom spolupráce demokratov, ktorú od nej čakajú státisíce voličov. Tým sa ale poslanie liberálov na politickej scéne Slovenska nekončí. Naopak - je čas predvolebnej mobilizácie všetkých síl, členov, sympatizantov a voličov DU. Je čas hovoriť aj o programe liberálov po ére postkomunizmu na demokratickom Slovensku v novom storočí. DU v mene víťazstva nad silami kontrarevolúcie nekandiduje v parlamentných voľbách a to bude výrazným predelom, ktorý nesmie znamenať oslabenie, ale naopak. Treba začať diskusiu o nových politických cieľoch DU, ktorej vízia otvorenej spoločnosti a v nej občana, ktorý bude konečne na prvom mieste, sa ešte nenaplnila. Napriek podpore SDK nie je správne a ani potrebné, aby liberáli stratili identitu a politické ciele. Výsledok SDK a aktivita DU v tomto rámci predznamenávajú, ako bude vyzerať koniec storočia a ako dopadnú prvé parlamentné voľby na Slovensku v 21. storočí. Už dnes sa začína šanca pre liberálov 21. storočia.

JÁN BUDAJ

(Druhú časť príspevku s názvom Ciele liberálov 21 prinesieme

v budúcom čísle.)