S pomaly sa vytrácajúcim denným svetlom iba pušky na pleciach mužov prezrádzajú, že severoetiópske mesto Adigrat žije v čase vojny. Chodci postávajú v malých skupinkách, deti sa hrajú s po domácky vyrobenými handrovými loptami a somáre postávajúce po oboch stranách ulice sa nechápavo pozerajú na muníciou naložené nákladné autá, ktoré smerujú k frontovej línii. K obyvateľom Adigratu pribudli v týchto dňoch tisícky utečencov z 25 kilometrov vzdialenej Zalambessy, hraničného mesta, ktoré sa stalo jedným z centier vzájomných potýčok medzi oboma znepriatelenými stranami. V adigratských malých, svetlými farbami pomaľovaných domčekoch sa ledva pomestia domáci, iného príbytku tu niet, ale pre utečencov zo Zalambessy sa miesto našlo. Pre ľudí z etiópskej severnej provincie Tigray nie je vojna ničím novým. Miestni povstalci, združení v Tigrayskom fronte ľudového oslobodenia, boli rozhodujúcou silou občianskej vojny, vedenej celé desaťročia proti vojenskému diktátorovi Mengistovi Haile Mariamovi. Diktátor padol v roku 1991. Nasledujúcich sedem rokov mieru sa skončilo v máji, keď prepukol nový konflikt dvoch susedov.
Aj tu je už asfaltová cesta a vo všetkých už vyrástli aj nové základné školy, ale o skutočnom mierovom pokroku sa dá hovoriť len veľmi ťažko. Najmä teraz, keď už dostalo povolávací rozkaz 95 percent veteránov bývalej 40-tisícovej povstaleckej armády. Etiópčania tvrdia, že nemajú veľa chuti bojovať proti svojim starým bojovým druhom z druhej strany hranice. Veď spolu kedysi prispeli k pádu nenávideného diktátora. „Bojujeme proti eritrejskej vláde, nie proti jej ľudu. Sme predsa spriaznení krvou a dlho sme žili v jednej krajine. Nikdy sa však nevzdáme ani kúska nášho územia,“ hovorí Berihu Gebre Medhine, lesný inžinier z Mekele. Zároveň sa snaží naznačiť, že eritrejská vláda chce vojnou zakryť rastúcu chudobu vo svojej krajine. „Mám v Asmare veľa priateľov,“ dodáva, „veď som tam študoval. Ceny potravín neustále stúpajú, a tak sa vláda snaží zvaliť všetko na ozbrojený konflikt.“ (REUTERS, r)
