Gary Hart vždy pripomínal Johna Kennedyho. Vysoká postava, široký úsmev a bohatá štica padajúca do čela. Gary si „kennedyovský“ imidž tak trochu aj sám pestoval. Spoliehal sa, že v mnohých Američanoch zakorenená túžba po nostalgii šesťdesiatych rokov mu pomôže na vlastnej ceste do Bieleho domu. A aby podobnosť sedela priam vo všetkom, mal s Kennedym aj slabosť pre ženy. Táto slabosť ho pred jedenástimi rokmi stála kandidatúru na prezidentský úrad. Stačil jeden trpezlivý fotograf s poriadnym teleobjektívom z denníka The Miami Herald a Amerikou prebehol záber, ako sa Gary Hart pohojdáva na jachte a na kolenách mu sedí pekná modelka Dana Riceová. Aj keď sa Hart do politiky už vstúpiť neopováži, predsa len znovu rozvíril politickú hladinu Ameriky. Vydal knižku The MINUTEMAN.
Toto slovo voľakedy znamenalo dobrovoľníka vo vojne za nezávislosť pripraveného okamžite všetko nechať tak a chopiť sa zbrane.V novšej histórii, ba v našej súčasnosti sa však stalo synonymom pre trojstupňovú medzikontinentálnu raketovú strelu. Aj po skončení studenej vojny si ako Američania, tak aj Rusi ponechali ešte „zopár“ ničivých jadrových zbraní. Američania sa len tak ľahko nemienia vzdať práve svojich mohutných „minutemanov“, ktoré aj keď podľa dohody už nie sú namierené na ruské ciele, ostávajú pripravené v odpaľovacích silách pre každý prípad. A práve Gary Hart, ktorý voľakedy ako demokratický senátor za štát Colorado - základne „minutemanov“ možno vidieť práve v tomto štáte - pracoval v brannom výbore Senátu. Teda bol odborníkom na zbrane. S ľahkosťou jemu vlastnou celkom vážne tvrdí, že „je nebezpečné mať veľkú armádu a veľa zbraní v mierových časoch“. Hlási sa za vybudovanie tzv. armády ľudu (túto jeho myšlienku nesie aj podtitul knižky). Konkrétne navrhuje, aby USA znížili jednostranne počet svojich vojakov o plné dve tretiny a nahradili mladých a schopných profesionálov záložníkmi.
Kniha vraj niektorých politikov úplne šokovala, pretože Gary Hart podľa nich podceňuje takých zurvalcov, ako sú napríklad Saddám Husajn či množstvo nebezpečných teroristov schopných použiť chemické, biologické či dokonca prípadne ukradnuté jadrové zbrane na dosiahnutie svojich cieľov. Hart sa zrejme nazdáva, že knižkou môže vyvolať nielen diskusiu, ale aj volanie po ďalšom znížení vojenského rozpočtu pre americké ozbrojené sily. Okrem knižky dostal aj inú možnosť, ako sa zapájať do vážnej diskusie o budúcnosti US ARMY: v Clintonovej vláde sa stal členom obrannej rady ministra obrany Richarda Cohena. Jeho „kennedyovský“ úsmev je možno teraz o niečo širší. Vážení americkí stratégovia, ktorí sa skutočne vážne zamýšľajú nad medzinárodnou politikou a nad tým, ako má Amerika plniť úlohu jedinej vojenskej superveľmoci, berú zrejme názory tohto muža len ako science fiction.
MICHAL HAVRAN
(Autor je stálym spolupracovníkom SME.)
