ých domov. Niekde tu, v podhorských dedinkách, sa majú nachádzať sídla partizánskych Albáncov - tzv. Oslobodzovacej armády Kosova. O militantnej zložke albánskeho hnutia za nezávislosť koluje v Kosove veľa fám aj zaručených informácií. V skutočnosti nikto poriadne nevie, kto ju vedie, ani kde sídli, a či nakoniec nie je len výmyslom srbskej propagandy. Posledná pochybnosť sa rozplynula vo chvíli, keď do cesty vstúpili štyria muži ovešaní kalašnikovmi.TU JE KOSOVO!

O tom, kto je pánom okolitej krajiny aj situácie, nebolo v danú chvíľu najmenších pochybností. Predstavovanie je na našej strane, muži si zatiaľ mlčky prezerajú naše novinárske preukazy. Otrhané kožené bundy, tesilové nohavice, zarastené tváre. Ten najmladší nemá viac ako 17, najstarší, vodca skupiny, je asi 40-ročný. Nasledujú komisné otázky v plynulej nemčine: kto sme, čo chceme a kam ideme. „Naše komando sa dohodlo, že ďalej nepôjdete! Toto je naša krajina, pod našou kontrolou, ale bezpečnosť vám tu nikto nezaručí. Srbi sú zakopaní hneď tam na kopci,“ rukou vykresľuje neviditeľného nepriateľa. „Musíte sa vrátiť.“ Namiesto výkričníka za vetou ukázal hlavňou samopalu smer, ktorým sme prišli. Akákoľvek diskusia je márna. O žiadnu popularitu ozbrojení Albánci nestoja. Z očí im sála nedôvera k všetkému, čo nie je albánske.

ZATIAĽ STÁLE SRBSKO

Ani nie o 10 minút sme opäť na policajnej zátarase pri Srbici, tentoraz z opačnej strany. Obvyklá procedúra sa opakuje - vystúpiť z auta, predložiť dokumenty, otvoriť kufor, ukázať vrecká… Srbskí policajti sú zo dňa na deň podráždenejší. Rukami so snubnými prsteňmi sa nervózne pohrávajú so závermi automatických pušiek. Nikto im nezaručí, že práve vy nie ste jeden z nich, z „teroristov“, ako albánskych ozbrojených separatistov srbská strana označuje. Útoky Oslobodzovacej armády sa sústreďujú výhradne na policajné posty, aj keď v poslednom čase sa množia aj prípady vybavovania si účtov s civilnými „udavačmi“, ako Albánci označujú ľudí lojálnych, resp. kolaborujúcich so srbským režimom. Konečne sa k zátarase pri Srbici dostavil veliteľ policajnej jednotky, ktorý osobne zisťuje: kde sú, koľko ich bolo a čo chceli. Už tak dosť zmätená a neurčitá mapa znázorňujúca rozloženie síl a pomer kontrolovaného územia jednotlivými stranami sa zasa o trošku zmenila. Oficiálna správa srbského informačného strediska v Prištine, hlavnom meste oblasti, uvádza, že „teroristi ovládajú 40 percent územia, zvyšok je pod srbskou kontrolou“. Ale v tom, kadiaľ vedie vojnová línia, nemajú jasno ani vojaci, ba ani ich velitelia. Srbskí policajti a vojsko ministerstva vnútra sú pre istotu rozmiestňovaní v celej oblasti Kosova a kontrolujú všetky dôležité cestné ťahy. Na druhej strane, ozbrojené hnutie Albáncov stále viac prerastá do širokých vrstiev jednoduchých občanov. Často sa stane, že medzi dvoma policajnými kontrolnými stanovišťami vyrastie cez noc zátarasa albánskej „domobrany“. Tak náhle a tak rýchlo, že nervozita mužov v modrých uniformách srbskej polície je celkom na mieste. Stále viac jednoduchých Albáncov sympatizuje s ozbrojeným odporom, ktorý praktizuje UCK.

RADŠEJ DNES UMRIEŤ, AKO ZAJTRA ODÍSŤ

„Oni totiž niečo konkrétne robia,“ vraví 42-ročný Bajram Gecaj z dediny Lausa. V oblasti Drenice, ktorú považujú za „hniezdo“ Oslobodzovacej armády, je Lausa jednou z dedín, ktoré zasiahol marcový útok srbskej polície. Na albánskej strane zostalo viac ako 100 mŕtvych, z toho minimálne jednu štvrtinu predstavovali ženy a deti. „Pred tromi dňami sme sa vrátili z lesov, nemáme už čo jesť,“ sťažuje sa Bajram za všetkých dedinčanov, ktorí sa krčia pozdĺž kamenného múra. Vystrkovať hlavu sa neoplatí. Srbi sú zakopaní na kopci priamo nad dedinou. Bajram ukazuje na miesto, kde včera vojaci zastrelili dve kravy, omietka domu je prevŕtaná od guliek, pri plote ešte leží zastrelený vlčiak. „Nemôžeme si vyberať. Nezostáva nám nič iné, ako sa brániť vlastnými silami. Je jedno, či sa voláme UCK, alebo nie, pre Srbov sme aj tak všetci teroristi,“ vyjadril sa Fatos, vysoký fúzatý muž v maskovacom obleku, na ramene s našitým znakom albánskej orlice. Pred dvoma mesiacmi sa vrátil z Nemecka, kde pracoval, aby pomohol svojej rodine, Albáncom. „Nikdy nás nič tak nespájalo, ako súčasný srbský teror. Radšej dnes umrieť, ako zajtra odísť.“ Veta, ktorá sa stala hybnou silou ozbrojeného odporu. Mierovým vyjednávaniam, ktoré sa odohrávajú ďaleko odtiaľto, tu už nikto neverí. „Celých osem rokov sme čakali v podstate len na to, až do nás Srbi začnú strieľať,“ naráža Bajram na taktiku nenásilia, vyhlásenú Ibrahimom Rugovom (53), lídrom Demokratickej strany Kosova (DSK), ktorý od roku 1992 stojí na čele samozvanej „Republiky Kosovo“. Po jeho májovej historicky prvej schôdzke s juhoslovanským prezidentom Slobodanom Miloševičom sa objavili názory, že ešte sú nejaké nádeje na riešenie konfliktu mierovou cestou. Väčšina z nich však prišla zo zahraničia. „O čom Rugova s Miloševičom chcú vôbec rokovať, keď Srbi neprestávajú strieľať do našich ľudí!?“ pýta sa nielen v Lause, ale v celom Kosove stále viac Albáncov.

ROZDELENÁ SPOLOČNOSŤ

Posledný mesiac, každý deň na pravé poludnie, prechádza hlavným mestom Kosova - Prištinou, mlčanlivý zástup Albáncov. Vyjadrujú tak svoju túžbu po samostatnosti a odvolaní policajného režimu, ktorý rok čo rok „doťahoval skrutky“. „Chceme len to, na čo máme právo - žiť tam, kde sme sa narodili, hovoriť naším jazykom, chodiť do našich škôl, vyznávať naše náboženstvo, to všetko bez toho, že by sme sa báli o to, či nás za to niekto zoberie, zavrie, prípadne zmláti,“ melie starček v „kapuči“ - tradičnej pokrývke hlavy moslimov. „Ustupovali sme príliš dlho, už nemáme kam ísť, všetko kontrolujú Srbi. Na zatknutie za albánsku propagandu alebo za napomáhanie terorizmu stačí, aby ste boli Albáncom,“ pridáva sa ďalší muž zo sprievodu. Na rohoch hliadkujú ozbrojení vojaci v modrých uniformách. Od stánkov s občerstvením sprevádzajú zástup pohŕdavé pohľady Srbov. „Majú všetko, čo chcú, všade sa rozliezajú ako šváby. Keď sa tomu neurobí prietrž včas, jedného dňa nás odtiaľto vypudia,“ komentoval situáciu jeden z nich.

„Väčšina novín je v albánčine, ich mafie sa vyvážajú v mercedesoch, ovládajú čierny trh aj obchod a ešte by nám chceli rozkazovať,“ vykláňa sa z okienka stánku predavačka.

Tvrdenie proti tvrdeniu. Taká istá polarita panuje medzi študentmi, dedinčanmi, a, samozrejme, srbskou políciou a ich ozbrojeným albánskym náprotivkom. Neviditeľný múr vyrástol vo všetkých oblastiach kosovskej spoločnosti. Srbské tlačové stredisko vydáva jedny informácie, celkom odlišné poskytuje tlačové centrum DSK. Zatiaľ čo informačný sekretariát v Belehrade tlačí na kriedovom papieri publikácie o terorizme a kádrové príručky o historickom nároku Srbov na Kosovo, albánsky Výbor na ochranu ľudských práv eviduje stohy výpovedí, vrátane fotografií, o bití, mučení a zabíjaní kosovských Albáncov.

NA KOMPROMIS JE NESKORO

Trpezlivosť už pretiekla na oboch stranách. Vo vzduchu visí nervozita. Náš fotograf končí na asfalte len preto, že prešiel v nesprávnej vzdialenosti okolo budovy srbskej polície. Ďalší fotograf prišiel o film, pretože fotil, čo nemal - demonštráciu srbských študentov, ktorí protestovali proti návratu albánskych kolegov na univerzitu. Albánci namiesto toho, aby sa učili, radšej budovu, kedysi najmodernejšiu v bývalej Juhoslávii, zdemolovali. Novinári sú povolaní k útoku Oslobodzovacej armády na policajnú stanicu len preto, aby im bol znemožnený ďalší postup s tým, že je to pre nich nebezpečné. A tak zo všetkého najviac využívajú tlačové správy. Presne podľa lojálnosti voči jednotlivým stranám. Tí najobjektívnejší porovnávajú obidve tvrdenia a snažia sa vytušiť pravdu. Tá však zostáva skrytá v belehradskom štábe srbských stratégov a v múroch domov horských dediniek, osvietených jednou obyčajnou žiarovkou a fungujúcich dočasne ako partizánske bunky. Ešte pred tým, ako zmizol niekde v uličkách Lausy, Fatos na rozlúčku povedal: „Povedzte tam, že sme organizovaní, máme svoje vedenie a sme pripravení ubrániť si našu slobodu!“ O kompromise, o zložení zbraní za tých a tých podmienok, o možnostiach dohovoru nepadlo ani slovo.

PRE SME - FILIP ŠILHAN,

Priština, agentúra EPICENTRUM