„Nie sme mŕtva dedina,“ ohradí sa najmladšia obyvateľka, 67-ročná Júlia Brenišinová. „V lete je tu vždy plno ľudí. Vracajú sa do rodičovských domov odídenci z miest,“ hovorí. Jej manžel Ján však vidí problém dediny, pravdepodobne s najmenším počtom obyvateľov na Slovensku, aj inak. „Autobus sem chodí len dvakrát denne - ráno o pol siedmej a popoludní o pol druhej. Potom už nič.“ Za lekárom so svojimi boľavými nohami musí cestovať až do 20 km vzdialeného Svidníka. Pritom práve lekár je pre väčšinu z nich nevyhnutný. Na nákupy dvakrát do týždňa si už zvykli. Obchodník sem príde autom vždy v pondelok a piatok. Donesie najnevyhnutnejšie potraviny a vyzbiera lístočky s objednávkami. A tak domáci trávia celé dni opatrovaním gazdovstva čakajúc na deti. „Chodia sem. Hlavne syn z Vranova,“ vysvetľuje Demeter Mitruška, 89-ročný, dnes najstarší obyvateľ Príkrej. „Dve deti mám v Košiciach a dve mi ‚odišli na smrť‘ do Čiech,“ vzdychne. „Sám som tu od ženinej smrti…“ V nedeľu sa ôsmi z tunajších obyvateľov stretávajú na gréckokatolíckych bohoslužbách v drevenom chráme sv. archanjela Michaila z roku 1777 - národnej kultúrnej pamiatke. „Je to jeden z architektonických skvostov regiónu. Bohužiaľ, zub času ho už veľmi poškodil,“ ukazuje J. Popovec zatekajúcu hnijúcu strechu. Na jej opravu niet peňazí. Samospráva v obci už dávno nefunguje a starkí sú radi, že sa vládzu postarať aspoň sami o seba.

KRISTÍNA MAGDOLENOVÁ