Slovenský ligový futbal stagnuje. V stredu skončený piaty ročník domácej najvyššej súťaže poskytol minimum presvedčivých argumentov na to, aby to nebola pravda. Účelovo zvýšený počet účastníkov ešte viac rozštiepil jej kvalitatívnu úroveň. Už druhý rok po sebe bojovali o titul iba dve mužstvá. Tie, ktorých favorizoval kde-kto už pred začiatkom jesennej časti Superligy. Nikto iný im nebol schopný konkurovať a od polovice jari sa viac ako tretina mužstiev viezla na pokojných ligových vlnách. Slovenská špička je až priveľmi úzka, ťažkých zápasov v plnom nasadení, rýchlom tempe a pred veľkou diváckou kulisou je ešte menej, ako bolo. Kvalita a intenzita tréningového procesu, základný kameň k pokusu o postupné napredovanie v hernej oblasti i cieľavedomom zlepšovaní individuálnej výkonnosti jednotlivcov vo väčšine našich klubov pokrivkáva. Niekde je dokonca nedostatočná. Ani nie tak preto, že jej venujú málo pozornosti a dôslednosti. Skôr z toho dôvodu, že metodika tréningov u nás je zastaraná a evidentne neoživená najnovšími trendami svetového futbalu. Hráči sú rokmi navyknutí na denný „pracovný“ stereotyp a navyše pri nízkej konkurencii v mužstve sú si až príliš istí tým, že ich zo základného kádra nemôže nikto vytlačiť. Ak k tomu v priebehu sezóny prirátame nečakane veľa, najmä svalových zranení (z čoho vyplývajú?) a trestov za karty, potom priemerný ligový futbalista neinklinuje k ničomu inému, len aby sa dostal na trávnik a zarobil. Aj za cenu polovičného výkonu. Často sa nemá s kým výkonnostne porovnávať, v mužstve býva zvyčajne len málo vodcovských osobností, od ktorých by sa mohol priučiť a po čase poskočiť na ich úroveň. Nevyriešenou tajničkou však ostáva, či naši ligisti vôbec chcú napredovať. Či majú schopnosti a vypestovaný zmysel na sebe pracovať a vymaniť sa z tábora priemerných. Bohužiaľ, na túto otázku nevedia dať výstižnú odpoveď ani niektorí tréneri.
A propos, tréneri. Naša trénerská únia by mohla zaslať žiadosť o zápis do Guinnessovej knihy rekordov na tému - počet vymenených trénerov v jednej krajine za jeden súťažný ročník. Prezidenti klubov v spolupráci s netrpezlivými sponzormi totiž za 30 kôl nedokončili so šestnástimi z nich začatú robotu a predčasne s nimi rozväzovali zmluvy. Svedčí to o zle prepracovanej štruktúre a stratégii klubu. Stačili dve-tri prehry po sebe či jedna vyššia, alebo vyhrotené vzájomné vzťahy v „trojuholníku“ a odniesol si to vždy tréner. Tí istí hráči, s tými istými nedostatkami, čakali pekne v závetrí na nového, ešte mierumilovnejšieho kouča. Výkyvom, herným i trénerským, sa nevyhli ani v Košiciach a v Trnave. Trnavčania, opäť raz psychicky labilnejší ako ich najväčší rival, nevyužili núkajúcu sa šancu na titul v čase košickej minikrízy. Už na jeseň mohli a mali vyťažiť z košickej pohárovej zainteresovanosti väčší ako iba trojbodový náskok. Koniec koncov, nádejný bodový minitrhák nezužitkovali ani v rozbehnutej jari. Toľko očakávaný primát si prehrali sami. Svetlým javom boli celoročné výkony trenčianskeho nováčika, Rimavskej Soboty (predovšetkým v prvej polovici súťaže) a ďalšieho debutanta Ružomberka, ktorý však už záver ligy nezvládol. Stanislav Griga urobil s vojakmi potrebný prievan v dlho nevyvetranej superligovej spoločnosti. Jednoduchosť, priamočiarosť, konštruktívnosť, kombinačná zrelosť a solídna technická vybavenosť s potrebným fyzickým fondom - to boli prednosti nováčika, ktorým narobil plno problémov aj favoritom. Takýchto „osviežení“ by slovenská liga potrebovala čo najviac. Po odchode Grigu s asistentom Paldanom do Slovana však ostáva tajomstvom, či to nebol len jednoročný záblesk.
Úrovňou Superligy nemôže byť nadšený ani reprezentačný tréner Jozef Jankech. Nestabilnosť formy dvoch najväčších domácich dodávateľov - Košíc a Trnavy - mala za následok zníženie počtu reprezentantov z týchto klubov. Jankech potrebuje pre jesennú kvalifikáciu ME aj alternatívne typy. Jedným z nich sa ukázal Trenčan Fabuš, viacerých prakticky niet. Iní po skúške v reprezentačnom drese buď nepresvedčili, alebo po návrate do klubov klesali výkonom dolu. Zo šedého priemeru sa naozaj ťažko vyberá. To platí aj o fanúšikoch, z ktorých na naše štadióny chodia už ozaj iba tí najzarytejší. MIROSLAV BUKOV
