Málokto vie, odkiaľ sa zrazu začiatkom leta vyroja všetci tí zmrzlinári. Kde boli dovtedy, keď nám nechýbali... To všetko nie je dôležité. Najdôležitejšie je to, že sú znova tu a že nám znova nakladajú do kornútov sladké kopčeky. V mestečku P. na pešej zóne sa jedného dňa z ničoho nič objavila - zmrzlinárka. Mala veľké mandľové oči a sladké pery. Teda, nik to nemohol potvrdiť z vlastnej skúsenosti, ale chlap vie svoje: stačilo, aby ste sa na tie plné pery pozreli a museli ste vedieť, že sú sladké. Nik nevedel, ako sa krásna zmrzlinárka volá. Niektorí tvrdili, že je to cudzinka, iní mali zasa dôkazy, že je to bývalá prostitútka, ďalší zasa verili, že je to slečna, ktorá sa zbláznila z nešťastnej lásky a podaktorí boli presvedčení, že je to milionárova dcéra, ktorá ušla z domu, vyliečená narkomanka, špiónka, utečenkyňa z Východu... Nik ju nepočul prevravieť, nik nevedel, ako zvoní jej smiech. A tak sme jej začali hovoriť Vanilka. Možno preto, že voňala vanilkou, možno preto, že jej vanilková zmrzlina bola majstrovská! Už od skorého rána stál pred jej zmrzlinárskym vozíkom rad. Chlapi každého veku, malí i väčší i celkom najväčší chlapci. Občas si nejaký prišelec z cudzieho mesta nahlas vzdychol: Páni moji, to sú ale kopčeky! Niekto sa nesmelo zasmial, ale ostatní ho tvrdými pohľadmi umlčali. K Vanilke si nikto nesmel dovoľovať. Starí fotrovia boli žiarliví ako keby bola ich dcérou, bratia v nej videli sestru, starí mládenci nedostupnú milenku, invalidi zázračnú sestričku, ktorá im každý deň zachraňovala život. A leto blčalo, zmrzlina sladla a Vanilka voňala. Nikto ju nevidel ráno prichádzať, nikto ju nevidel večer odchádzať. Mnohí ju chceli vystriehnuť, ale nepodarilo sa im to. Ráno odrazu vystúpila z mliečneho oparu a bola tu. A večer... večer ju rozmazal pribúdajúci súmrak a kým si v ňom oči zvykli na tmu, už jej nebolo. A potom, v čase, keď leto vrcholilo a voňalo na zbláznenie, sa to stalo. Uprostred námestia ležal rozbitý zmrzlinársky vozík. V teplom vánku sa trepotalo plátno roztrhnutého slnečníka. Odvtedy nik nevidel zmrzlinárku Vanilku. Niekoľko chlapov sa v ten deň opilo do nemoty a jeden vyziabnutý mládenček sa chcel hodiť pod vlak. V ten deň akoby sa leto roztrhlo na dve polovice: v noci bola strašidelná búrka a do tla zhorel nejaký sklad. Vypukli nepokoje a chlapci začali utekať z domu. Odvtedy sa po večerných uliciach túlajú vyhnaní manželia a nariekajú: Ach, Vanilka drahá, kde si... Vráť sa, lebo sa stane niečo hrozné! A leto je skapaté a studené a kúpalisko mestečka P. zíva prázdnotou. Keby sa však u nás pokúsil usadiť nejaký zmrzlinár, neskončilo by to s ním dobre. Vyhnali by ho, zmrzačili, zabili. Tu u nás žijú zvláštni ľudia: nenávidia zmrzlinu.