Michal Viewegh je jedným z najčítanejších a zároveň najkritizovanejších českých spisovateľov. Jeho knihy boli ostro napádané časťou literárnych kritikov už v čase, keď si to, na rozdiel od jeho najnovšej tvorby, vôbec nezaslúžili. Satisfakciou mu však bol okamžitý, a dodnes neutíchajúci záujem čitateľov, ktorý z neho spravil živého českého pisateľa bestsellerov. Teda výhodný komerčný tovar, ako pre vydavateľstvo Petrov (vydáva všetky jeho diela), tak pre film. Úspech a s ním sa spájajúci tlak však literáta momentálne viac ničia, než mu prospievajú. Aspoň tak to signalizujú jeho posledné diela - Účastníci zájezdu a Zapisovatelé otcovské lásky. Z niekdajšieho Viewegha v nich zostalo už iba jeho ľahké pero. Tvrdí sa, že spisovateľ si občas predznamená v knihe svoj osud. V prípade Viewegha, autora hojne pracujúceho s citáciami, sa tak stalo myšlienkou niekoho iného. Citát, ktorý sa objaví v diele Výchova dívek v Čechách, vraví, že s písaním je to ako s prostitúciou. Najprv to človek robí pre vlastné potešenie, nakoniec pre peniaze. Bohužiaľ, zdá sa, že je to tiež diagnóza Vieweghovho literárneho vývoja.
Vráťme sa však k časom, keď čítať Michala Viewegha bolo ešte radosťou. Hovorím najmä o dvoch knihách: Báječná léta pod psa a Výchova dívek v Čechách. Právom sa dočkali aj filmového spracovania. Román Báječná léta pod psa je zrejme Vieweghovým životným dielom. Až kysne do všetkých strán, koľko rovín, postrehov, motívov, humoru, poetiky, sympatickej sebairónie kniha ponúka. Práve pre mnohovrstevnatosť a premyslenú zaujímavú literárnu stavbu je však veľmi náročná na sfilmovanie. Snáď by si s ňou poradil Jiří Menzel, ktorý vie nakrútiť nadpriemerný film rovnocenný nadpriemernému literárnemu dielu. Režisér Petr Nikolaev však stvoril len plochú snímku, z ktorej nezavanul ani jeho vlastný, ani Vieweghov duch. (Darmo tu hrali samí skvelí herci.) Režisér sfilmovanej knihy Výchova dívek v Čechách, Petr Koliha, obstál oveľa lepšie. Mal to však aj oveľa jednoduchšie, lebo táto kniha je priam predurčená na nakrútenie. Príbeh sa sám núka ako silný filmový námet, román sa číta ako scenár. Zjednodušene, stačí nájsť vhodných protagonistov a dej už sám vedie ako stopa psa. Netreba priveľmi prepisovať, domýšľať. (Dôkazom je zbytočnosť záverečného filmového dodatku. Na rozdiel od románu, kde je na konci reálnosť príbehu spochybnená komentárom manželky - prvej čitateľky, vo filme sa ešte spisovateľ stretne na autogramiáde s reálnou milionárovou dcérou a v skratke znova prežívajú literárny príbeh.) Tú najdôležitejšiu úlohu, nájsť pre film rovnako skutočnú Beátu a jej doučovateľa, ako ich presvedčivo stvoril v románe Viewegh, sa režisérovi podarilo splniť stopercentne. (Konečne sa o tom môžu presvedčiť aj slovenskí diváci, keďže film sa minulý týždeň s ročným oneskorením dostal aj do našich kín.) Ondřej Pavelka a Aňa Geislerová sú priam neuveriteľným zhmotnením predstavy, ktorú si o hrdinoch vytvoril čitateľ románu. Nesú v sebe onú citlivosť, civilnosť, ironický odstup, ale aj hĺbku, neistotu, „hemungy“, ktoré majú literárni hrdinovia. Ich herecké výkony sú skutočným zážitkom. Rovnako ako herectvo Vilmy Cibulkovej. Na rozdiel od románu, kde je spisovateľova manželka trochu v úzadí, tu herečka s režisérom dostali na plátno ďalšiu živú kľúčovú postavu. Duch Vieweghovej poetiky, vtipu a postrehov v menších rolách pretlmočili aj Milan Lasica (otec - milionár) a herci stvárňujúci jednotlivé postavičky panoptikálneho učiteľského zboru (Jana Švandová, Jan Kačer, Alois Švehlík a ďalší). Film obstojí aj ako samostatné filmové dielo, zaujme i toho, kto Viewegha nečítal. No Michalovým čitateľom pripomenie, že kedysi mali v Čechách jedného, síce nedokonalého a nespokojného učiteľa, no práve vďaka tomu citlivého spisovateľa. Dnes majú síce slávneho úspešného spisovateľa, ktorý má sebadôvery na rozdávanie (viď Účastníci zájezdu), akurát sa mu z tém vytratil život a úprimnosť. Je to škoda, lebo pri jeho talente je zbytočné, ak píše (v intenciách jeho tvorby tiež použijem citát) „preto, že je už taký slávny, že nemôže prestať“. Lepšie je počkať, kým znova bude mať čo povedať. A nebude sa báť, že priznaním slabostí utrpí jeho dôstojnosť.
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
NOVÉ CD / POLYGRAMJimmy Page & Robert Plant: Walking into Clarksdale * Štyri roky po albume No Quarter vydalo dvojčlenné jadro slávnej britskej štvorice Led Zeppelin svoje druhé spoločné dielo a stalo sa nielen jedným z najočakávanejších, ale aj najvydarenejších počinov tejto hudobnej sezóny. Nenapodobiteľný zvukový rozsah Pageovej gitary a Plantovho vokálu sa rozhodol preskúmať nové netypické hranice a stávka na modernejšie aranžmány priniesla svoje ovocie aj v podobe mladšej poslucháčskej odozvy. Na zvukovú podobu dohliadal svetoznámy Steve Albini, známy predovšetkým zo spolupráce s Nirvanou, a hoci to znie na prvé počutie nepredstaviteľne, duch Led Zeppelin sa miestami približuje k filozofii štýlu grunge. Tak v ležérnejších ponurých polohách (Heart in Your Hand), ako aj v súčasnejšom rockovom cítení. Jeden z ašpirantov na album roka je na svete.
Pulp: This Is Hardcore * Siedmy album britskej skupiny Pulp, ktorá sa sformovala v roku 1983 v Sheffielde a ktorej lídrom je spevák Jarvis Cocker, je v mnohom prevratný a prekvapujúci. A pravdepodobne o to lepší. Oproti prevažne ľahko pesničkovej kolekcii Different Class (1995) plynie v hlbšej hudobnej temnote a iba minimum obsahu (najmä prvý singel Help the Aged, o rok starší ako zvyšok) nesie znaky predchádzajúcej produkcie. Tmavšími stránkami vyniká už samotný booklet s bizarnými (aj sexuálnymi) narážkami, vytlačený na nezvyčajne kvalitnom kriedovom papieri. Cockerov hlas sa dokáže vcítiť do rozmeru charakteristického pre folkovú jemnosť až dylanovského razenia a odkrýva tak nové možnosti už často čoraz viac jednostrunného britského rocku.
Emer Kenny * Šokujúce prepojenie počítačových bicích podkladov a lahodnej hry na harfu, ktoré by mohlo odrádzať, nie je na albume írskej speváčky, skladateľky a hudobníčky Emer Kennyovej tým najpodstatnejším. Nielen ortodoxných milovníkov keltskej melodiky totiž viac upúta mystická severská symbióza priam islandskej drsnosti pripomínajúcej Björk a osvedčenej írskej školy, ktorú predstavujú Enya či Clannad. „Hlas, ktorý vás dostane svojou delikátnosťou a silou v spojení s emocionálnymi piesňami hlboko zakorenenými v kultúrnych tradíciách a využívajúcimi dnešné technológie i štýly,“ charakterizovala album britská kritika. A mala pravdu.
(dík)
