Sme stále chudobnejší, ubúda nám síl a žijeme zo zásob minulosti

Keď demokraticky orientovaný človek sleduje súčasné predvolebné preferencie politických zoskupení, veľa dôvodov k optimizmu mu z nich neplynie. I keď nádej sa strácať nesmie, k radosti a k ilúziám o zmene podmienok v spoločnosti a jej orientácii správnym

smerom má ešte stále málo dôvodov. Po zázračnom páde štyridsaťročnej totality už deviaty rok zápasíme o to základné, čo sme si sľúbili na námestiach v novembri 1989. Ubúda nám síl, žijeme zo zásob minulosti, na úkor budúcnosti, sme stále chudobnejší. Ako je možné, že oveľa úspešnejší sú priatelia starej diktatúry, štátneho dirigizmu, neporiadku? Nielen sila priateľov starých poriadkov, ale aj naša malá ochota, polovičatosť, prázdnota, naivita nás doviedla do slepej uličky, z ktorej by sme sa konečne radi dostali. Príliš sme špekulovali, hľadali formy, spôsoby a zatiaľ narastali nároky na občanov a nám chýbal zmysluplný, zdravý obsah. Verili sme svojej pravde, sile, neomylnosti a na mnohých miestach nám chýbala základná odbornosť a ochota. Pokiaľ iní dokázali pre seba využiť minulosť, mapovali realitu, posilňovali sa materiálne, budovali si pevné, spoľahlivé, verné štruktúry a získavali sympatie, my sme sa spoliehali, že máme dostatok verných, maľovali si ružovú budúcnosť, robili si ničím nepodložené prognózy a ilúzie, že iste sa situácia sama časom zlepší, že ľudia sa konečne spamätajú. Dnes, keď sa konečne zjednotili štandardné demokratické sily rozličných smerov do jednej koalície, úspechy sú stále malé. Počuť sľuby, čo sa všetko urobí, ak vyhráme voľby, a uniká nám prítomnosť, ktorú dokážeme len slabo naplniť. Sledujeme preferencie, maľujeme víze, organizujeme mítingy, púšťame bonmoty, sľubujeme nesplniteľné a strácame zmysel pre realitu. Koľkí sa k našim demokratickým stranám v minulosti hlásili, boli v ich radoch a dnes sú na celkom opačnej strane. Kto všetko sa cez demokratické štruktúry a po chrbátoch čestných ľudí dostal k funkciám, za ktoré nedokázal niesť zodpovednosť a dnes sa len usmieva. Aj takí sú, ktorí sa vyškolili v našich radoch, patrili k nám a dnes majú úplne inú rétoriku, obhajujú iné farby, lebo si dokázali spočítať, kde je to pre nich výhodnejšie, ľahšie a najmä, kde to viac vynáša. Naša rétorika o postavených bytoch, vysokých platoch, sociálnej starostlivosti, sile ekonomiky pod našim vedením, znie ako z hlbokej priepasti, lebo chýba jasná, presvedčivá, pravdivá reč o slobode, spravodlivosti, kde občan a jeho základné slobody sú na prvom mieste. Staráme sa o fasádu a výzdobu a chýbajú nám pevné základy, ktoré by prekonali nielen súčasný, ale akýkoľvek protidemokratický boj. Nečakajme na zázračný prútik. Dnes, keď sa rozhoduje o osude občanov Slovenska, hľadajú sa cesty k jeho úspešnej budúcnosti a pritom vysoké percento občanov si na svojej strane dokážu udržať tí, ktorí ho devastujú. Ideály novembra nezostarli. Tie sú aktuálne vždy. Pravda nie je luxus, bez ktorého by sa dalo zaobísť. Zanechajme sľuby, výhovorky, ušiam lahodiace heslá, úsmevy lídrov. Podajme si ruky, hovorme si pravdu, buďme si navzájom oporou, konajme čestne, majme úctu k životu, rodine, problémy riešme od koreňov. Nepodporujme darebákov, podvodníkov, zlodejov. Aj uprostred posttotalitného marazmu, i keď je to náročné, máme šancu stať sa demokratickou alternatívou slobody, kreativity a zdravého životného štýlu.