Kde? Kedy? S kým? Prečo žiť? *RECENZIA/divadlo

Maxim Gorkij: Meštiaci # Preklad: Ján Ferienčík # Úprava: Roman Polák # Dramaturgia: Barbara Gindlová # Hudba: Anton Popovič # Choreografia: Miroslava Kovářová # Kostýmy: Simona Vachálková # Scéna: Bára Křístková a Markéta Oslzlá # Hrajú: Ľ. Moravčík, Z. Kolínska, M. Landl, M. Sládečková, V. Hajdu, P. Šimun, D. Jurčová/Z. Moravcová, J. Kolesárová/S. Halčáková, B. Farkaš, J. Kemka, L. Lužinská

Posledná časť "ruskej trilógie", ktorú Roman Polák postupne realizoval v divadle Astorka-Korzo `90, vzbudzovala vlastnou vinou tie najvyššie očakávania. Predchádzajúce dve časti, na ktoré nachádzame v detailoch scény nenápadné odkazy - tak Čechovov Ujo Váňa, ako aj Ostrovského Les - patria k tomu najlepšiemu, čo sa za uplynulé sezóny na našich scénach inscenovalo. Navyše režisér si tentoraz zvolil autora, ktorého socialisticko-nerealistické obdobie vyvoláva podvedomý konfrontačný reflex. Aj Gorkij má, našťastie, svoje debuty, naplnené nielen zobrazením perspektívnych typov uvedomelého proletariátu, ale aj skutočnými, ľudskými ľuďmi. Ako podčiarkla Polákova réžia, Gorkij bol aj proti svojej vôli nadaným dramatikom, a tak mu zo schémy historicky degenerovaného meštiactva vytŕčajú archetypálne vzťahy otcov a detí, dojímavé štúdie straty autority, senilného ľpenia na peniazoch a povesti, násilnej bezmocnosti, opitého osamelého ironizovania, i hrdej bláznivosti. Nemusíme nikam ísť, v dome Bessemenovovcov nachádzame dostatok dramatického materiálu, okrem domácich sa tu zdržiavajú i osvojenci, slúžky, vzdialení príbuzní, podnájomníci i priatelia. Ľudovít Moravčík svojím výkonom odkryl nešablónovité odtiene textu, čím sa jeho zámožný občan Bessemenov stal reprezentantom postoja, nie spoločenského stavu. Zora Kolínska v úlohe Matky vydala zo seba v niektorých scénach celkom netušené polohy. Matej Landl ako jeho syn Peter presvedčivo zobrazil neistotu človeka zmietaného medzi prirodzeným vzdorom a ešte prirodzenejším konformizmom. Malé domáce predpeklie u Bessemenovcov je účinne komentované komplementárnou anjelsko-diabolskou dvojicou zdanlivo nesúvisaciach postáv: bývalým seminaristom Teterevom a nebesky čistým zberateľov vtákov Perčichinom. Tak Boris Farkaš, ktorý večnú opitosť Tetereva nevzal za zámienku na zlé herectvo, ako aj Peter Šimun pridali svojimi nadštandardnými výkonmi celému dianiu na javisku ďalší rozmer. Jeden z mála vzťahov, ktorý sa už akoby na malé javisko Astorky nezmestil, je neopätovaná láska Bessemenovovej dcéry Tatiany (Marta Sládečková) k arogantne šťastnému strojvodcovi Nilovi (Vladimír Hajdu). Nevydatú, zatrpknutú učiteľku ešte aj chudák Perčichin ľutuje, (naschvál?) nepodarene pokroková priateľka Cvetajevová poučuje, zvodná podnájomníčka Jelena (s nadhľadom a šarmom zvládnutá Slávkou Halčákovou ako jednou z alternácií) žensky podceňuje, a divák nevie, prečo by sa mal ku Gorkého nepodložene optimistickému rozsudku nad človekom, ktorý nevie, kde, s kým, prečo žiť, pridať.