O niečo menej bombastický ako vlaňajší jubilejný bol od 13. do 24. mája 51. ročník medzinárodného filmového festivalu v Cannes. Stálice a hviezdy však nechýbali. Boli medzi nimi Claudia Cardinaleová, Ornella Muttiová, Andy McDowellová, Emma Thompsonová, John Travolta, Johnny Depp, Gérard Depardieu, Jean-Claude Brialy a mnoho ďalších známych tvárí. Sylvester Stallone s Bruceom Willisom prišli aj skontrolovať, ako im funguje reštaurácia Planet Hollywood. Za najväčšiu hviezdu bola tento rok považovaná Sharon Stoneová. Čerstvá manželka Phila Bronsteina, šéfredaktora San Francisco Enquirer, sa ľahko dojme a zavzlykala si aj na tlačovej besede. Pri spomienke na svojho pedagóga Roya Landa, ktorý zomrel na AIDS. V Cannes sa objavili i Elton John, Liz Hurleyová, Morgan Freeman a nováčikom bol exmanžel Melanie Griffithovej Don Johnson. Dá sa povedať, že hostí bolo pomenej ako vlani, o to však väčšia bola všade kontrola. Zbytočne. Ani raz, ako doteraz vždy, sa nestrhla pred projekciou žiadna "bitka". V hlavnej súťaži celovečerných hraných filmov, v ktorej súperilo 22 snímok, bolo minimálne násilia. Kto tvrdí opak, bol na inom festivale, v inom čase a na inom kontinente. Naopak, až na dve-tri výnimky, sa súťažné príspevky niesli v znamení harmónie, porozumenia a ľudskosti. Akoby naschvál, v kontraste s krutou realitou, chceli demonštrovať opak toho, čo každodenne prežívame a počujeme. Hádam len pri americkom filme Paranoja Las Vegas od Terryho Gilliama, v ktorom hrá jednu z hlavných úloh populárny Johnny Depp, sa divákovi obrátil žalúdok. Inak aj v prípadoch, kde samotná téma signalizovala tragédiu, sa príbeh skončil až nepravdepodobne zmierlivo. Na ilustráciu - americká snímka Claire Dolanová od Lodgea Kerrigana o prostitútke, ktorá telom tvrdo spláca dlh rodinnému priateľovi a zároveň pasákovi, sa končí úplnou idylou. Všetci si všetko odpustia. Takisto francúzska Škola tela od Benoita Jacquota, v hlavných úlohách s Isabelle Huppertovou a Vincentom Martinezom, o nerovnom vzťahu staršej ženy a mladého muža, nevyústi do drámy. Aj americký film Illuminata od Johna Turturra je v istom zmysle o odpúšťaní, síce oveľa rafinovanejšom ako v predchádzajúcich snímkach. Turturrovo kultivované kino chce podčiarknuť, že život je vlastne veľké divadlo. Autor divadelných hier v ňom rozohrá svoj vzťah k talentovanej herečke (Catherine Borowitzová), do ktorého len na okamih vstúpi iná diva (Susan Sarandonová), aby muž pochopil, že bez svojej múzy by už možno nič nenapísal. Mnohí tento do dokonalosti vycizelovaný film považovali za favorita festivalu, ale obišiel naprázdno. Asi preto, že nepriniesol nič nové. No to, žiaľ, treba zdôrazniť, že ani jeden film.
Súťaž bola vyrovnaná, len chýbal jednoznačný kandidát - teda veľký film, o ktorom sa diskutuje. Porota, na čele s americkým režisérom Martinom Scorsesem, sa tak bez rozpakov mohla dohodnúť na skúsenom, nekonvenčnom a konzekventne nekomerčnom gréckom režisérovi Theovi Angelopoulosovi. Zlatá palma pre jeho snímku Večnosť a jeden deň bola zaslúžená, ale len v tohtoročnom kontexte. Jeho Nedokončený krok bociana a Pohľad Odysea boli filmy s oveľa širším myšlienkovým i filmárskym rozpätím. Skvelý herecký výkon Bruna Ganza v úlohe smrteľne chorého spisovateľa, prežívajúceho svoj posledný deň na hranici sna a reality, do ktorej sa vtesnala pomoc albánskemu chlapcovi aj "stretnutie" s dávno mŕtvou manželkou, triumfoval. Takisto typicky angelopoulosovské pomalé tempo rozprávania, v ktorom každý záber, každá rekvizita, každé gesto má svoj zmysel a význam. Z filmu však budú mať pôžitok len návštevníci filmových klubov, v bežnej distribúcii má minimálne šance.
Šancu preraziť má zato Talian Roberto Benigni s filmom Život je krásny. Veľký komediant si zahral svoje tak vo filme, ako aj pri preberaní ceny, keď na pódiu Lumiérovej sály padol na kolená a pobozkal predsedovi poroty topánky. Aj jeho príbeh osciluje medzi fikciou a realitou, je videný očami dieťaťa a hľadať niekedy logické vysvetlenie je zbytočné a nepodstatné. Benigni hrá židovského knihovníka, ktorý v koncentračnom tábore zachráni syna tým, keď mu narozpráva, že všetko, čo prežíva, je len veľká hra. Cituplnejšia tragikomédia, podaná jednoduchou filmovou rečou, sa už na plátne dávno neocitla, a preto ju canneské publikum prijalo s ováciami. Pre dlhoročného komediálneho herca, dnes už skôr režiséra, je to však prvý prenikavý - a zaslúžený - úspech. U francúzskej kritiky mal najväčšie sympatie druhý Talian, Nanni Moretti s filmom Apríl. Moretti, trochu pozér, trochu exhibicionista, je svojrázny a neopakovateľný. Apríl s humorom a hravo hovorí o vážnych veciach, o medziľudských vzťahoch, najmä však o politickej situácii, ktorú režisér svojím postojom charakterizuje ako nerozhodnú a váhavú. A také je podľa neho celé Taliansko.
Miláčikom canneského publika je Angličan Ken Loach, z ktorého filmu Volám sa Joe odmenili herca Petra Mullana. Po cenu si prišiel v škótskej sukni. Jeho postava vyliečeného alkoholika, hľadajúceho životnú partnerku a trochu šťastia, bola presvedčivá a živá. Kým ostatní vymýšľajú a fantazírujú, Loach nakrúca až dych vyrážajúce realistické filmy. Vystihne podstatu problému, divák hrdinom verí a - čo je najpodstatnejšie - pohľad na súčasnosť je zovšeobecňujúci a presný. Citlivá a presná diagnóza je najväčšou devízou tohto tvorcu. S podobnou pravdivosťou sa zhostil témy aj francúzsky debutant Erick Zonca v snímke Vysnený život anjelov. Dve mladé ženy s diametrálne odlišnými charaktermi a vonkoncom nie anjelské, Isu (Elodie Bouchezová) a Marie (Natacha Régnierová), zvedie dohromady náhoda. Kým Isa stojí obidvoma nohami na zemi, Marie sa so svojím sociálnym zaradením nedokáže vyrovnať a prvé väčšie sklamanie neprežije. Dve herecké "uchá" si vyľakane prevzali ex aequo udelenú cenu za najlepší ženský herecký výkon.
Cenu poroty si tiež odniesli dvaja - ex aequo Claude Miller za francúzsku snímku Škola v prírode a Thomas Vintenberg za dánsky film Rodinná oslava. Prvý je rafinovane napísaný príbeh o adolescentovi terorizovanom otcom, z ktorého sa vykľuje vrah. Druhý prevetráva vzťahy na oslave šesťdesiatin hlavy rodiny, snímajúc ich podľa desatora pravidiel Dogmy 95 - skupiny štyroch dánskych filmárov. Zaujímavý pokus s pozoruhodnou sondou do charakterov priniesol Vintenbergovi úspech. Menej šťastia s experimentom mal veľký Dán Lars Von Trier, jeden zo zakladateľov Dogmy 95, s filmom Idioti. Prílišná lascívnosť pri hre na bláznov na festivale, ktorý sa extrémy snažil eliminovať, majstrovi uškodila. Cena za réžiu patrí britskému autorovi Johnovi Boormanovi za film Generál, o írskom zlodejovi a rebelantovi proti konvenciám i cirkvi Martinovi Cahillovi (Brandan Cleeson). Cenu za scenár dostal Američan Hal Hartley s filmom Henry Fool, v ktorom vnucuje divákovi dilemu, miestami nechutne, či je jeho hrdina idiot, génius, megaloman alebo veľký spisovateľ. Napriek vyslovenej provokácii Angličana Todda Haynesa vo filme Zamatová zlatá baňa o divokom období glamrocku, porota nemohla snímke uprieť umelecké kvality a dala jej cenu za umelecký prínos. Na porote FIPRESCI zostalo vyzdvihnúť tchajwanský film Diera režiséra Tsai Ming-lianga, metaforu o beznádeji a hľadaní ľudskej spolupatričnosti. Príliš artistné snímky ani drastické filmy, v ktorých tečú potoky krvi, sa tento rok nenosili. Či snaha vidieť život z tej lepšej stránky je nastávajúci trend, alebo len zbožné želanie usporiadateľov podporené medzinárodnou porotou, ukáže budúcnosť.
Autor: EMÍLIA KINCELOVÁ (Autorka je spolupracovníčkou denníka SME
