Mesto je plné taxíkov: žltých i čiernych, hranatých i okrúhlych, luxusných i zhrdzavených... Pomaly sa vlečú ulicami a vozia naše životy. Ale väčšinou ležia ako psy s hlavami medzi prednými labami a nečakajú už nič od života. Povedzte, kto by už dnes niekam šiel a načo! Nevozím sa taxíkmi. Nemám sa kam ponáhľať: som rozprávkar a všade zájdem po svojich. A preto som nevenoval pozornosť tomu taxíku. Šiel vedľa chodníka, po ktorom som kráčal ja. Šiel pomaly, krok za krokom, ak sa to vôbec dá povedať o stroji. Na streche mal tabuľku TAXI a pod tým menším písmom Taxislužba VANITAS. Ako vidíte, mali sme dosť času pozorovať sa navzájom. Vo chvíli, keď som sa chystal prejsť na druhú stranu ulice, otvorili sa na taxíku dvere. Bola to ponuka, bola to výzva. Chvíľu som stál a rozmýšľal: mám ju prijať? Ale už vopred som vedel, čo urobím. Tak ako doteraz v živote som urobil to, čo som musel: nastúpil som do taxíka a zabuchol za sebou dvere. Sadol som si vedľa vodiča, ktorý tam sedel s kamennou tvárou. Tváril sa ako taxikár zo staromódneho filmu alebo ako z anekdoty o taxikároch. Nespýtal sa ma Kam to bude, pane? Naopak, akoby som túto otázku mal vysloviť ja: Kam to bude? Kam ma to odvezie? Mlčali sme a bolo to všetko tak, ako má byť. S taxikármi sa dobre mlčí. Práve preto som nechodieval taxíkmi, pretože títo noví taxikári nevedeli s človekom mlčať. Hneď sa s vami pustili do reči, nadávali na vládu, na počasie, na celý svet, pretože nadávanie je univerzálna téma. Pri tomto sa nemôžete pomýliť. Ale my sme celý čas mlčali. Pozrel som sa nenápadne na taxameter. Boli na ňom samé nuly. Pozrel som sa na hodiny na prístrojovej doske: stáli. Pozrel som sa na hodinky na svojej ruke: aj ony stáli. Taxikár si všimol, že si všímam. Máš čas, povedal samozrejme a mne ani na um nezišlo, že sa mám uraziť. Taxík sa mäkko kĺzal ulicami. Vonku sa menili budovy, tváre, postavy... Zrazu som si však všimol znepokojujúcu vec: akoby sme necestovali nielen v priestore, ale aj v čase. Zo slnečného počasia sme vošli do dažďa, potom do snehovej metelice a opäť do krásneho letného dňa. A potom som si uvedomil: vchádzame do iného času. Tam vonku už nestáli firmy a banky, ale celkom iné ustanovizne s celkom inými tabuľami. Aj ľudia boli inakší a inak sa ponáhľali. Začiatok tohto storočia, povedal na vysvetlenie taxikár. A vtedy som nevydržal a zvolal som: Kam ideme? Taxikár namiesto odpovede zastal a povedal: Ešte sa môžeš vrátiť. Tentoraz ešte áno. Nabudúce to už nebude možné. Vystúpil som. Ulica bola znova ako predtým. A ja som stál znova na tom istom

mieste. Prešiel som teda na druhú stranu ulice. Mesto bolo plné taxíkov, ale nikde som nevidel ten taxík s nápisom VANITAS. Už ho ani nehľadám. Viem, že raz zastaví pri mne, otvoria sa dvere a ja vstúpim dnu.