Návšteva charizmatickej postavy poézie 20. storočia Lawrencea Ferlinghettiho (1919) na aprílovom Festivale Beat Generation v Prahe podnietil niektorých nakladateľov na vydanie básnikových "majsterštykov". K menej známym perlám, aspoň v našich zemepisných šírkach, patria aj Ferlinghettiho krátke divadelné hry zo začiatku 60. rokov - Nefér argumenty života a Rutiny. Jeho poézia mala (a stále má) takú explozívnu energiu, že jej nestačili už aj tak benevolentné moderné básnické formy, a preto veľmi prirodzene expandovala do iných oblastí. Ferlinghetti vstupuje cez svoje hry do doposiaľ nepreskúmanej krajiny nikoho, na územie medzi klasicky vystavanú drámu a spontánnu improvizáciu - happening. Extrémne polohy dovoľujú režisérom, hercom a, samozrejme, divákom-čitateľom veľkú možnosť interpretácií. Absurdné metafory ľudskej existencie evokujú vzdialený dotyk s Beckettom, prudká argumentácia proti nespravodlivosti ľudského života zase Ferlinghettiho posúva k jeho beatnickým kolegom Ginsbergovi a Corsovi. Tam, kde je "neférový" život, tam básnik-dramatik ponúka svoje argumenty nasiaknuté túžbou po slobode, láske a súlade vo svete. Experimentovanie T. S. Eliotta s džezom v divadle podnietil Ferlinghettiho k improvizáciám a zatiahnutiu diváka do hry. Sila vizuálnych metafor v Rutinách niekedy spôsobuje, že si často neuvedomujeme hranicu medzi zdanlivým hercom a divákom-čitateľom. Ferlinghettiho manipulácia je skutočne rafinovaná. Dosky znamenajúce svet sa menia na veľkolepé theatrum mundi alebo aj "svet podľa Hieronyma Boscha". Výsledný pocit z Ferlinghettiho hier však nie je taký skľučujúci ako napríklad zahraničný názor na životnosť tlakovej nádoby reaktora v Mochovciach, pretože autor dáva svojim dielam rozmer suverénneho nadhľadu nad vecou s príchuťou humoru a irónie. Dôležitá je i Ferlinghettiho spoločenská angažovanosť najmä v oblasti ekológie, kde s nezmenšenou razanciou presadzuje etické princípy... Ako sa básnik zdôveril pred mesiacom, stále žije v San Franciscu, stále riadi svoj knižný stánok City Lights Books, stále nemá rád štátne inštitúcie a stále je presvedčený, že "pokiaľ budú rinčať zbrane, múzy nemajú právo mlčať".
Autor: Ľudo Petránsky Ml.
