záujmov vo východnej a strednej Európe? Prominenti odpovedali rôzne - poniektorí dokonca riekli, že už veru nie. Sergej Jastržembskij, vtedajší ruský veľvyslanec na Slovensku, mal však na vec tradičný, staroruský názor. Tvrdil, že Rusko ako globálna veľmoc musí mať vplyv na svoj najbližší geopolitický priestor, a teda i na stredoeurópske krajiny. "Nechystáme sa priradiť tieto štáty k západnej Európe," povedala Jeho Excelencia a filozoficky dodala: "Osud malých štátov už je raz taký - chtiac-nechtiac sú vtiahnuté na obežnú dráhu vplyvu veľkých mocností." Pán Jastržembskij odvtedy urobil veľa pre to, aby Slovensko zostalo na ruskom orbite. Premiér Mečiar mu pri tom pomáhal.

Alexandr Avdejev, námestník ministra zahraničných vecí Ruskej federácie, pred tromi dňami a pred návštevou slovenského premiéra v Moskve pripomenul, že "ruské dodávky ropy, plynu a jadrového paliva plne pokrývajú slovenskú spotrebu". Táto skutočnosť sa dá vyjadriť aj inak, a to menej ohľaduplným spôsobom: Čo sa týka dodávok strategických surovín, Slovensko je úplne odkázané na Rusko. Slovenská závislosť od energetických zdrojov Ruska je rovnako totálna ako za čias totality. Z tohto aspektu je suverenita SR vo vzťahu k Rusku približne rovnaká, ako bola suverenita ČSSR vo vzťahu k Sovietskemu zväzu... Keďže Slovenská republika vznikla práve preto, aby krajina bola konečne suverénna, je nanajvýš čudné, že Mečiarovej vláde táto jednostranná závislosť od Moskvy neprekáža. Ešte podivnejšie je, že svoju závislosť programovo prehlbuje.

PROTEKCIA POMINULA, ZÁVISLOSŤ TRVÁ

V čase, keď naši bývalí federálni partneri zo všetkých síl budovali ropovod do nemeckého Ingolstadtu, aby zbavili Česko ropnej závislosti od neistého Východu, slovenský premiér Mečiar pristúpil k takzvanej surgutskej dohode, vďaka ktorej prúdila na Slovensko lacnejšia ropa. Bratislavskí politici ňou boli takí nadšení, že sa ani nepokúsili prepojiť Slovnaft s rakúskym Schwechatom. Aj na ponuku ukrajinského premiéra Pavla Lazarenka, aby Slovensko vstúpilo do nadnárodnej akciovej spoločnosti, ktorá by ťažila a prepravovala kvalitnú azerbajdžanskú ropu z Kaspiku do Odesy, a odtiaľ ropovodmi do strednej Európy, Mečiarova vláda reagovala veľmi vlažne. Ako keby dúfala, že surgutská protekcia vydrží večne - lenže ona nevydržala. V apríli 1996 zrušilo Rusko svoje exportné clá a za tonu ropy Slovnaft už neplatil 3385 Sk, ale 4380 korún. Teraz ju nakupuje za cenu, aká je práve na londýnskej burze. Slovensko stratilo nielen protekciu, ale v porovnaní so susedmi aj vyjednávaciu pozíciu. Ak napríklad Maďarsku spláca Rusko časť svojich dlhov dodávkami surovín, voči Slovensku už také ústretové nie je... Podobné je to aj s plynom - Rusko žiada a SR poslúcha.

27. apríla 1997, keď nielen opozícia, ale aj širšia verejnosť namietala proti založeniu slovensko-ruskej plynárenskej spoločnosti, novopečený riaditeľ SPP Ján Ducký vyhlásil, že sa nateraz zmluva o Slovrusgaze podpisovať nebude - nanajvýš ak zmluva o budúcej zmluve. Na druhý deň pricestoval na Slovensko ruský premiér Černomyrdin a hneď rezolútne vyhlásil, že sa veru nebude podpisovať žiadna "dohoda o dohode, ale dohoda na základe výsledkov - o množstve a termínoch". Slovenský premiér nenamietal. Pred novinármi síce priznal, že plynárenské zmluvy ešte nie sú pripravené, ale nevidel v tom problém: "Máme na to celú noc a celý deň," povedal Vladimír Mečiar. O necelých 20 hodín bola zmluva podpísaná presne tak, ako si to želal predseda ruskej vlády. Pravda, bola to dohoda, ktorej obsah sa doteraz nik neodvážil zverejniť... Viktor Černomyrdin bol s návštevou veľmi spokojný - na brífingu o slovensko-ruských vzťahoch povedal, že "sú to vzťahy dvoch rovnoprávnych partnerov v realite dnešnej Európy".

V októbri 1996 urobila Mečiarova vláda ďalšie strategické rozhodnutie v energetike. Slovenský premiér v Moskve dohodol, že sa Jadrová elektráreň Mochovce dobuduje v takzvanom "slovanskom variante", teda s ruskou pomocou. Slovenská strana sa za to zaviazala odoberať ruské jadrové palivo počas celej prevádzky elektrárne! Toto rozhodnutie mnohí experti označili za veľmi čudné, lebo na rozdiel od ropy a plynu sa uránové palivo dá kúpiť aj inde. Nerozumeli tomu, prečo sa Slovensko nesnaží vyhnúť totálnej závislosti od ruských energetických zdrojov. Na rozdiel od európskych expertov však slovenskej vláde absolútna odkázanosť na Moskvu vôbec neprekáža. Skôr naopak.

SLOVENSKÝ PREMIÉR AKO PRÍKLAD ostatným

Tretia Mečiarova vláda v programovom vyhlásení konštatovala, že národným a štátnym záujmom krajiny je členstvo SR v Severoatlantickej aliancii i Európskej únii. Najdôležitejší štátnopolitický záujem republiky teda určila sama a navyše aj veľmi presne. V praktickej politike však namiesto neho presadzovala hľadisko Moskvy.

Už v auguste roku 1993 druhý Mečiarov kabinet pristúpil na zmluvu s Ruskom, kde sa hovorí, že obe krajiny budú "napomáhať vytváranie stálych štruktúr celoeurópskej bezpečnosti". Táto na pohľad nevinná veta v sebe skrývala ruskú predstavu o spôsobe, akým sa bude tvoriť architektúra európskej bezpečnosti. Moskva totiž odmietala rozširovanie NATO na východ, a namiesto toho presadzovala "celoeurópsku bezpečnosť" v rámci Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). Ďalšia Mečiarova vláda tento ruský pohľad plne akceptovala - a nielen v jednej zmluve.

Rok 1995 premiér Mečiar diplomaticky otvoril návštevou Bruselu, kde každého "uistil", že cieľom jeho vlády je členstvo SR v NATO. Ten istý rok však zakončil návštevou Moskvy, kde sa zamyslel nad tým, ako by sa dal vytvoriť kontinentálny systém bezpečnosti, ktorý by zahŕňal i Rusko: "Jednou z možných ciest je, že NATO sa transformuje na celoeurópsku organizáciu, v ktorej môžu byť krajiny členské i kooperujúce. Bolo by historickou chybou, keby sa Európa mala rozdeliť na dve časti..." Lepšie by to nepovedal ani hovorca prezidenta Jeľcina - Vladimír Mečiar, rovnako ako ruskí politici, žiadal takú "transformáciu" NATO, po ktorej by aliancia prakticky zanikla, lebo by sa rozpustila v OBSE. Dôvod, prečo to presadzovali Rusi, je jasný: Lebo to bol ruský záujem. Prečo však "transformáciu", čiže rozpustenie aliancie, presadzoval premiér krajiny, ktorá sa chce stať jej členom? Lebo je to ruský záujem?!

Moskva si nielen všimla, ale aj patrične ocenila, že postoj premiéra Mečiara je iný, než aký zastávajú jeho stredoeurópski kolegovia. Veľvyslanec Sergej Jastržembskij preto v novembri 1995 dal predsedu vlády SR za príklad ostatným európskym lídrom práve "kvôli jeho postoju, že systém celoeurópskej bezpečnosti nemožno dnes vybudovať na úkor záujmov Ruska a za cenu nového rozdelenia Európy". Bola to pochvala, ktorú si Vladimír Mečiar naozaj zaslúžil.

Predseda vlády SR, hoci neustále opakoval, že naša krajina je pripravená, aby sa spolu s Poľskom, Maďarskom a Českom stala členom NATO hneď v prvej vlne, zároveň nielen doma, ale aj na medzinárodných fórach vystríhal pred príliš rýchlym rozšírením aliancie. "Akékoľvek rýchle riešenie je jednostranné a vyvolá vždy negatívnu reakciu," pripomínal Vladimír Mečiar, a naliehal, aby sa prihliadalo na geopolitické záujmy Ruska, lebo opačný postup by vraj mohol spôsobiť "novú deliacu čiaru sveta a podporiť vznik rusko-čínsko-arabského zoskupenia". Predseda HZDS obvykle ešte štátnicky dodával: "Otázka potom stojí tak, či si tým pomôžeme". Aj keď bolo jasné, že Moskva nikdy nebude súhlasiť s rozšírením aliancie, slovenský premiér trval na tom, aby sa ruské stanovisko bralo do úvahy. Lenže keby ho krajiny NATO naozaj akceptovali, potom by sa Slovensko nemohlo stať členom tejto organizácie...

keď HOVORÍ HOVORCA, HOVORÍ MOSKVA

Ministerský predseda, ktorý sa pri každej príležitosti domáhal, aby SR bola v prvej skupine so svojimi visegrádskymi susedmi, v januári 1997 zrazu podporil názor Jána Čarnogurského, ktorý povedal, že "Slovensko by malo byť skôr zdržanlivé, pokiaľ ide o uchádzanie sa o členstvo v NATO medzi prvými". Vladimír Mečiar nevyužil príležitosť, aby v porovnaní s predsedom KDH prezentoval pronatovský postoj, ale dal Čarnogurskému za pravdu: "Je to možno prvá vec, s ktorou s ním môžem od roku 1991 súhlasiť..." Samozrejme, že aj to si ruská strana všimla a patrične ocenila. Rossijskije vesti, oficiálny tlačový orgán administratívy prezidenta Ruskej federácie, napísali, že slovenský premiér "má sklon k realizácii samostatného nezávislého kurzu v zahraničnej i vnútornej politike a k tomu, aby Slovensko získalo neutrálny, bezjadrový status".

Keď Ralph Johnson, americký veľvyslanec na Slovensku, predniesol v Prešove prejav, v ktorom prvý raz verejne sformuloval, čo všetko sa musí na Slovensku zmeniť, aby USA mohli podporiť prijatie krajiny do

NATO, na obranu Mečiarovej vlády sa z Moskvy ozval bývalý veľvyslanec Jastržembskij, ktorého prezident Jeľcin povýšil na svojho hovorcu. Jeho Ex-excelencia označila prejav pána Johnsona za bezprecedentné zasahovanie do vnútorných vecí Slovenska. Americký ambasádor pritom slovenskej vládnej moci pripomenul iba abecedu - ak chce dostať krajinu do NATO, musí rešpektovať demokratické hodnoty. Sergej Jastržembskij to označil za "poľutovaniahodný nátlak" a tvrdil, že vraj USA "nedávajú možnosť ľudu a vláde tejto krajiny samostatne povedať svoje slovo a tlačia ich k prijatiu toho či onoho rozhodnutia". Lenže žiadna krajina NATO, ani Spojené štáty nikam Mečiarovu vládu "netlačili", a už vôbec nie do aliancie. Ona sa tam totiž prihlásila sama a dobrovoľne. Všetky štáty aliancie, vrátane USA, jej iba pripomínali, čo musí urobiť, ak má byť SR v NATO. Dôvod, prečo Sergej Jastržembskij skresľoval realitu, je jasný - bolo to v záujme ruskej vlády. I v záujme vlády slovenskej...

NA OBEŽNEJ DRÁHE RUSKA

Napriek tomu, že slovensko-ruské vzťahy boli rovnako vynikajúce, ako vzťahy medzi premiérmi Mečiarom a Černomyrdinom, občas sa v nich malý mráčik objavil...

Na jar roku 1997 predseda HZDS v interview pre denník Le Figaro povedal: "V roku 1995 nám Rusi po ich rokovaní so Spojenými štátmi oznámili, že Slovensko nebude v prvej vlne krajín prijatých do NATO, čo nám pred niekoľkými mesiacmi osobne potvrdila aj Madeleine Albrightová..." V tom čase sa totiž snažil zvaliť vinu za svoj vlastný neúspech na "dohodu" veľmocí. Americká strana okamžite protestovala a jeho tvrdenie označila za nepravdivé. V apríli 1997 prišiel do Bratislavy ruský premiér a dostal otázku, či naozaj existuje dohoda medzi Ruskom a USA, že Slovensko nebude v NATO. Viktor Černomyrdin - v Mečiarovej prítomnosti - odpovedal: "Nijaká takáto dohoda nebola.

Tieto otázky sme s USA neprerokúvali... a môžem povedať, že to robiť ani nebudeme." Predseda slovenskej vlády k tomu nepovedal ani slovo. V tlači sa preto objavil hojný počet článkov, že pán Mečiar klamal. Jeden z kolegov sa vtedajšej hovorkyne vlády opýtal, či premiér nebude ich autorov žalovať. Pani Buláková odpovedala: "Všetky médiá majú slobodu. Nevidím dôvod, prečo by mal pán Mečiar podávať žalobu..."

Po zmarenom referende v máji 1997 sa ruské médiá zhodli v názore, že Kremľu treba zablahoželať k významnému zahraničnopolitickému úspechu. Viaceré vplyvné denníky napísali, že sa oň najviac zaslúžil práve slovenský premiér, ktorý "urobil všetko pre to, aby sa plebiscit neuskutočnil a jeho výsledkom nebola kladná odpoveď pre vstup do NATO". Reportér ruskej televízie NTV bez zábran konštatoval, že zmarenie referenda bol dobre premyslený a uvážený čin, ktorým predseda slovenskej vlády "dezorganizoval referendum". Všeobecne rozšírenú mienku, že Slovensko je na obežnej dráhe Ruska, spestril týždenník Itogi poznámkou, že slovenský premiér je "trójsky kôň Kremľa v stredoeurópskom regióne". Na ruský štátny vkus to boli až príliš otvorené slová, ale Kremeľ ich nekomentoval. Hovorca prezidenta a bývalý veľvyslanec na Slovensku stratil trpezlivosť až vtedy, keď moskovský denník Kommersant Daily uverejnil síce neveľké, ale zato kritické články o pomeroch na Slovensku. Sergej Jastržembskij najskôr zavolal šéfredaktorovi, aby mu pripomenul, že je potrebné písať tak, aby boli chránené predovšetkým štátne záujmy Ruska... Autorke článkov Marine Kalašnikovovej dokonca povedal, že záujmy Ruska sú úzko spojené s podporou súčasnej slovenskej vlády. "Podľa mňa Rusko veľmi riskuje, keď stavia na proruské Mečiarovo vedenie," povedala redaktorka Kalašnikovová. Lenže zatiaľ nerobí politiku Kremľa voči Slovensku ona, ale Sergej Jastržembskij...

Slovenský premiér je autorom mnohých výrokov, ktoré už zľudoveli. Ide o vyjadrenia typu - našiel som to na stole, viem, ale nepoviem, bude to inak a lepšie. K populárnym bonmotom pána Mečiara patrí aj veta: "Ak nás nebudú chcieť na Západe, obrátime sa na Východ." Pre jej šokujúcu úprimnosť ju musel pred dvoma rokmi v Berlíne zaprieť. Redaktorovi nemeckej telvízie totiž povedal: "Výrok, že ak nás Západ nebude chcieť, obrátime sa na Východ, som údajne vyslovil ja, ale osobne sa naň nepamätám." Nie je dôležité, že premiér už na svoj výrok stihol zabudnúť. Oveľa dôležitejšie je, že sa podľa neho správal. Jeho posledná návšteva v Moskve ukázala, že kým bude premiérom, nebude sa správať inak.