Napriek tomu, že Zeno Kaprál inklinuje k tradičným poetickým útvarom - majú jeho verše moderné tajomstvo. Lebo poézia má trocha iné zákonitosti ako pásová výroba nábytku, a tak aj skryté je v nej niekedy viditeľnejšie ako to zjavné. Vie o tom i Kaprál. Uvedomuje si, že Boh môže byť oprávnene nervózny z našich hriechov, a preto nám posiela svoje tajomstvá a odkazy. Kaprál ich číta nielen z útržkov a trsov starých pergamenov, ale aj z útržkov a trsov našich každodenných činov. Destiluje ich do kultivovanej rosy obrazov, chvejúcich sa na listoch jeho básní. Je to čierna a zamrznutá rosa, no otepľuje ju chvejivá irónia, golfský prúd polemiky a neviery. Kaprál nie je sviečková baba kresťanskej lyriky, je to skôr mystik bez mystiky. V Planých palpostoch nachádzame verše básnika, ktorý aj v tých najbežnejších a najbanálnejších životných situáciách hľadá ich zasunutý obsah, skrytý za prvoplánovou podobou. Jeho báseň Cukrárna (str. 26) ani zďaleka nie je žánrovým, gýčovitým popisom, ale pálčivou a ironickou výzvou na skúmanie ľudských vzťahov. Nie je to iba plachosť, málovravnosť a tolstojovská brada, ktoré robia zo Zena Kaprála básnika. Jeho mýtizovanie sveta, cudné skrývanie a zahaľovanie dejov a poézie je programové, v básni Běsi (str. 50) hovorí doslovne: - Rozsvítit v básni jak v bytě - je vydat napospas se jim. - Z ulice lačně uvidí tě... - Cudnosť, decentnosť, málovravnosť. To je Kaprál. A ešte niečo. Kaprál verí bez viery, dúfa bez nádeje. V jeho textoch je mnoho existenciálnej úzkosti, vedomia rozpornosti sveta i vecí.

Ak sa u nás ešte vždy považuje písanie básní za neresť, Kaprál sa tejto neresti oddával už dávnejšie. Jeho prvá zbierka (Ploty) vyšla v roku 1962, ale po nej - vďaka starostlivosti vtedajšieho režimu - už Kaprál verejne publikovať nesmel. No v samizdate vydal deväť básnických zbierok, výbery z nich vyšli po roku 1989 (Reinerův výbor; Staré texty - Nové texty). Teraz sa básnik opäť aktívne zapája do kultúrneho života.

Autor: IVAN MOJÍK (Autor je stálym spolupracovníkom SME)