Pozorovatelia politickej scény na Slovensku, ale najmä politici, sa po poslednom prieskume volebných preferencií dočkali (nemilého?) prekvapenia v podobe prenikavého úspechu Strany občianskeho porozumenia - strany, ktorá - bez akéhokoľvek artikulovania svojich postojov k možným spôsobom riešenia najpálčivejších spoločenských problémov dneška - dokázala získať časť nerozhodnutých voličov (a ešte niečo navyše), o ktorých sa tak pracne usilovali už "zabehnuté" strany opozície. Ako je možné, že takmer desať rokov po revolučnej eufórii je spoločnosť na Slovensku natoľko polarizovaná, že neexistuje ani náznak "klasického" rozvrstvenia politických názorov obyvateľstva, a tým aj vznik zodpovedajúcej politickej scény, ktorá sa začína formovať v okolitých postkomunistických krajinách? Verím, že existuje dostatok ľudských túžob a očakávaní, ktoré je možné skĺbiť a pragmaticky vyjadriť v takom politickom programe, ktorý by vyjadril vízie a očakávania skutočnej väčšiny občanov tohto štátu. Samozrejmosťou by mala byť morálna a mravná integrita lídrov, ktorí by tieto očakávania dokázali uskutočniť prostredníctvom pravdivých a reálnych stratégií. Nie som si už taký istý , či politici chcú počúvať názory svojich voličov, alebo či chcú iba "voličov" na svoj názor. Na obrazovke prebiehal snáď prvý "okrúhly stôl" po 17. novembri, keď jeden z protagonistov bývalého režimu sa snažil zastrašiť všetkých, ktorí vkladali nádeje do rodiaceho sa demokratizačného hnutia za veľké spoločensko-politické zmeny, slovami o rizikách súkromného vlastníctva štátnych podnikov a následnej degradácie práv ľudí, na čo líder "nežnej revolúcie" Milan Kňažko odpovedal jemu vlastným šarmom a iróniou "... a Slovnaft bude vlastniť Jožko Mrkvička". Dnes sa mi už Kňažkov bonmot nezdá taký vtipný a myslím si, že ani väčšine potenciálnych voličov, ktorí sú po deviatich rokoch deprimovania "Mrkvičkovcami" apatickí aj voči najkrikľavejšiemu porušovaniu tých výdobytkov revolúcie, ktoré sa po roku 1989 zdali nezvrátiteľné. Je otázne, či je možné získať ich hlasy len apelom na strach z ohrozenia demokratických hodnôt, veď aj Rišo Müller spieva, že "...štěstí je krásná věc, ale prachy si za něj nekoupíš". A deväť rokov je dlhá doba aj pre tých najtrpezlivejších... Myslím si, že v novembri `89 drvivá väčšina občanov pochopila nutnosť zmien vo vlastníckych vzťahoch, pretože rovnostárstvo "reálneho socializmu" viedlo k absolútnej demotivácii. Zároveň som presvedčený (čo vlastne nepriamo dokladajú aj vyššie uvedené slová pána Kňažka) o očakávaniach väčšiny občanov, vyjadrených postulátom: že nerovnosti, ktoré prinesie inštitút súkromného vlastníctva v oblasti príjmov, majetku a zdrojov, budú odôvodnené prospechom, ktorý prinesú zvyšku spoločnosti.
Táto ľavicovo-liberálna téza sa, žiaľ, nenaplnila a dnes sme svedkami bezbrehého rozkrádania a tunelovania majetku, ktorý donedávna patril všetkým občanom tejto krajiny. Opozícia zabudla, že jedným z tromfov vládneho hnutia v posledných voľbách bolo práve využitie znechutenia občanov z kupónovej privatizácie, v ktorej absencia právnej ochrany drobných akcionárov viedla k tomu, že boli zbavení aj vlastníctva minimálneho podielu na spoločnom majetku. Pýtam sa - kedy nám bude ponúknuté odborné a pragmatické ekonomické rozhodovanie, s dodržaním všetkých zásad morálky a etiky: napr. privatizovať tam, kde je možnosť priblíženia sa k dokonalej konkurencii (napr. bankový sektor), reprivatizovať to, čo bolo evidentne ukradnuté, vytvoriť transparentný kapitálový trh bez možnosti obchodovania "pod stolom".
Autor: ZOLTÁN NÉMETH, Levice
